Vladimír Javorský (1958 - 2018)

Foto: Vladimír Javorský

Životopis

„Obetovať sa, robiť to s láskou, radosťou i oddanosťou k Pánu Bohu.“

Príbeh pamätníka

Vladimír Javorský sa narodil 3. júna 1958 v Banskej Bystrici. Vyrastal v rodine postihnutej perzekúciami komunistického režimu. Jeho otec Ladislav bol ako 18-ročný gymnazista v septembri 1947 zatknutý a umiestnený vo vyšetrovacej väzbe až do 28. augusta 1948, kedy bol na základe milosti prezidenta republiky prepustený na slobodu. V roku 1951 však jeho prí-pad znovu otvorili, pričom zatkli aj jeho matku a otca. Pod¬robili ho brutálnemu vyšetrovaniu a v rámci vyšetrovacích metód neváhali príslušníci ŠtB použiť aj mučenie. V novom procese odsúdili Ladislava na 6 rokov a matku na 18 mesiacov odňatia slobody. Trest si odpykával v Leopoldove a v jáchymovských uránových baniach. V januári 1954 ho po uplynutí polovice trestu prepustili na slobodu. Jeho syn Vladimír študoval na Strednej priemyselnej drevárskej škole vo Zvolene, kde sa v treťom ročníku v dielni stretol s ruským dôstojníkom. Opýtal sa ho, či by nemal zá¬ujem o ruské biblie, s čím dôstojník súhlasil. Odovzdal mu tie, čo mal pri sebe, a keďže mal záujem aj o ďalšie, navštívil Silvestra Krčméryho v Bratislave, od ktorého zobral ďalších 50 kusov a ruskému dôstojníkovi ich odovzdával postupne. Na Veľkú noc 1975 sa Vladimír v Bratislave stretol s taj¬ným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom a požiadal ho o duchovné vedenie. Odvtedy každý mesiac, až do pádu komunizmu, navštevoval biskupa Korca. To malo veľký vplyv na jeho duchovný život. Počas hrebeňovky Spišskej Magury a Pienin v júli 1981 stretol poľských turistov a opýtal sa ich, či nevedia o miestach v Poľsku, kde by boli k dispozícii slovenské ná¬boženské knihy. Následne pomáhal prenášať cez hory nábo¬ženskú literatúru. Čím bol Vlado starší, narastal v ňom pocit, že treba nie¬čo urobiť, keďže videl, čo všetko robia a organizujú osob¬nosti ako Ján Korec, Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. V auguste 1987 išiel na dovolenku, počas ktorej navštívil v Ríme a v Mníchove Antona Hlinku a objavil nové a efek¬tívnejšie spôsoby prevážania náboženskej literatúry autami z Maďarska. Keď sa už po páde komunizmu dozvedel, že v roku 2007 vyšla v Poľsku publikácia Kurierzy Slowa Božego od Mariana Szepanowica, urobil všetko pre to, aby vyšla aj v slovenčine. Knihu Kuriéri Božieho slova (Skú¬senosť a dar) vydalo roku 2017 Spoločenstvo Fatima s finančnou podporou Poľského veľvyslanectva, Poľského inštitútu a Ústavu pamäti národa. V septembri 2017 Vladimír Javorský poskytol svoje sve¬dectvo o dobe neslobody Ústavu pamäti národa. Inšpirovalo ho k tomu aj zistenie jednej ankety, v ktorej sa redaktori 37 mladých ľudí vo veku do 30 rokov pýtali, čo vedia o Auguste 1968 - len dvaja vedeli odpovedať správne. To bolo pre neho šokom, a vtedy si uvedomil, že treba vyjsť z ulity a netreba sa báť povedať hlavne mladým ľuďom to, čo sa stalo a čo bola skutočnosť. Vladimír Javorský dňa 30. augusta 2018 zomrel vo veku 60 rokov. „Utrpenie a smrť sú tajomnou oponou, za ktorou čaká človeka divadlo neslýchaných radostí života. Raz sa tato opona zdvihne: toto je večná, veľkonočná, radostná úfnosť kresťanov (Pavol Strauss).“

Spomienky na detstvo u starých rodičov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Starý otec bol strojný zámočník. Bol vodičom z povolania. V Kremnici robil na ČSAD a po vojne v štyridsiatom siedmom roku bol prevelený do Nových Zámkov, kde robil šoféra repatriačného úradu, vozil Maďarov zo Slovenska do Maďarska a Slovákov z maďarskej krajiny na Slovensko. Ale ja som chodieval v lete na prázdniny na mesiac k starým rodičom, a každé ráno bol budíček o štvrť na šesť a do kostola sme išli na šiestu na svätú omšu. Vždy sme absolvovali tri sväté omše, to aby nám nebolo málo. Tak buď boli dve slovenské a jedna maďarská, alebo dve maďarské a jedna slovenská. Stará mama v tomto bola veľmi nábožná. Mala svoj presný denný režim, včítane všetkých nákupov na trhu. A potom sme išli z námestia pešo alebo autobusom znovu na Dvorskú cestu. Asi v šesťdesiatom šiestom roku sme sa presťahovali z Dvorskej cesty bližšie k námestiu na Petőfyho ulicu. To bolo oveľa bližšie na námestie do kostola. A starý otec mal dôveru tamojších kňazov. Dostal kľúč od kaplnky, ktorá je blízko parku, kde dneska stojí Bernolákova socha. A starý otec spravoval kaplnku, v ktorej je pochovaný Anton Bernolák. Okrem toho mal kľúče aj od kalvárie, tiež tam chodil robiť takého správcu. Staral sa počas svojho života o túto kalváriu. Takže môžem ešte povedať k starým rodičom, že ja som zažil, že chodili k nám mnohí kňazi, či už kapláni alebo páni dekani, ktorí radi chodievali k našej rodine, lebo tam bola hlboká viera. Stará mama aj nás viedla k pravidelným modlitbám, to nebolo, to neexistovalo, aby sme išli spať bez modlitby, všetkých večerných modlitieb. Ráno bola otázka, už si sa prežehnal? Už si sa pomodlil? Takže bolo to také vedenie k hlbšiemu duchovnému životu. A za to som jej nesmierne vďačný, lebo to v nás zostalo a všetci v rodine spomíname na starú mamu ako na takú, by som povedal, vedúcu osobnosť v tej rodine.

Otec Ladislav a františkáni

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Môj otec mal v živote veľké šťastie, po odchode z Kremnice, kde mal kontakty s františkánmi, ktorí boli v tom období ešte na škole v Kremnici, odišiel do Nových Zámkov, kde takisto boli františkáni. V Nových Zámkoch majú františkánsky kláštor, majú tam svoj kostol. A keďže on mal s nimi dobré vzťahy, aj tam sa tieto dobré vzťahy preniesli do štúdia na gymnáziu. Tam spoznal ako svojho profesora doktora Jozefa Vševlada Gajdoša. Vševlada to znamená, že jeho meno bolo Pankrác, rehoľné meno bolo Pankrác, ktoré si on poslovenčil a prísne používal túto formu mena Vševlad. Doktor Jozef Vševlad Gajdoš, františkán, bol človek nesmierne múdry, vzdelaný, bol druhým doktorom histórie, ktorý bol promovaný na slovenskej univerzite. A to presne štrnásteho tretí tisícdeväťstotridsaťdeväť, na čo bol nesmierne hrdý. Potom, to bola, pardón, to bola jeho rigorózna skúška, štrnásteho marca, teda deň vzniku Slovenského štátu a o tri dni na to bol menovaný doktorom histórie. On učil na novozámockom gymnáziu, keď tam otec prišiel v štyridsiatom siedmom. Do Nových Zámkov sa presťahovali sedemnásteho januára tisícdeväťstoštyridsaťsedem. A bol ako otvorená kniha, jeho počúvať bola nesmierna radosť, bol to človek, ktorý sa zaoberal históriou, ktorý sa zaoberal bádaním v knižniciach.
No, doktor Jozef Vševlad mal zásadný vplyv na výchovu a život môjho otca v Nových Zámkoch. Na svojich hodinách ho vedel viesť k národnému povedomiu. A otec ho mal veľmi rád, doktor Jozef Vševlad Gajdoš bol jeho taký najobľúbenejší profesor na gymnáziu.

Otec Ladislav vo väzení

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Otecka zatkli trinásteho septembra v roku tisícdeväťstoštyridsaťsedem. Ráno o štvrtej prepadové komando prišlo do ich bytu na periférii Nových Zámkov a začali robiť domovú prehliadku. Tú robili dva dni. Otca, samozrejme, zatkli. Najprv ho vypočúvali v Nových Zámkoch, potom ho odviezli do Nitry, a na ďalšie, po ďalších výsluchoch ho odviezli do Bratislavy. Podľa jeho svedectva najhoršie bolo v Nitre. Tam ho dobili, koľko sa dalo, vytĺkli mu takmer všetky zuby, krvavého ho hodili na celu, ktorá bola asi trikrát dva metre, a bolo ich tam okolo šestnásť ľudí. Otec zvlášť v neskoršom čase o týchto veciach hovoril výlučne len, keď sme sa ho na to pýtali. Musím ale povedať, že nikdy nehovoril nejako zatrpknuto alebo že by bol na niekoho mal ťažké srdce. Vždy bol hrdý na to, že to vydržal túto perzekúciu. No, tu ho len mrzelo, že oddelili pátra Vševlada od tej skupiny, ktorú súdili pod názvom Javorský a spol. To boli hlavne Oskar Slávik, Dagmar Mendrejová a Marta Čierna, ktorí spolu vydávali časopis Nástup. Podarilo sa im ho vydať deväť čísiel. Niekoľko stoviek kusov. A páter Vševlad Gajdoš im pomohol rozmnožovať fotku prezidenta Tisa. Mám tu len jednu jedinú kópiu, kde je pohľadnica, ktorá bola vydaná v Ružomberku pri príležitosti smrti Andreja Hlinku. Bola prerobená na, fotka vymenená za tvár, portrét prezidenta doktora Jozefa Tisa. Bolo tam, otec tam napísal za Boha život, za národ slobodu. A pod portrétom je napísaný slovenský mučeník s dátumom narodenia a s dátumom obesenia pána prezidenta. Týchto portrétov je ťažko povedať, koľko urobili. Komunisti počas súdu povedali, že veľké množstvo, povedali, že ich bolo urobených dvadsaťpäťtisíc. Oni sa priznali asi k dvom tisíckam. Tieto portréty a časopis Nástup roznášali po celom Slovensku, do Žiliny, do Bystrice, do Banskej Štiavnice, na východ do Michaloviec. Takže komunisti boli z toho dosť nervózni.

Otec Ladislav po maturite do Jáchymova

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Rodičia vybavili pokračovanie, dokončenie jeho gymnaziálnych štúdií v Galante. A v Galante on si tam aj to gymnázium dokončil. Všetko sa zdalo, že je už skončené, zabudnuté, ale v päťdesiatom prvom roku dostal obálku, v ktorej bol predvolaný na súd. A bol súdený podľa paragrafu dva, odsek päť z roku tisícdeväťstopäťdesiat. A nanovo bol vyvolaný proces proti obžalovanému Javorský a spol. Tu si treba uvedomiť, že otec tvrdil, že jeho odsúdenie v päťdesiatom prvom roku bolo dôsledkom toho, že už boli dobudované jáchymovské bane, a oni, komunisti potrebovali v jáchymovských baniach mať dostatok pracovnej sily. Vlastne uránovú rudu sme dávali Sovietom ako, ako by som to nazval, odškodné za druhú svetovú vojnu. Takže otca odsúdili v procese, novom procese, a dostal šesť rokov nepodmienečne. Hneď po vyhlásení rozsudku bol odvezený do Leopoldova. A v Leopoldove hovoril, že tam bola kňazská mafia, vďaka ktorej sa dostal na matracáreň. Kde bolo asi osemdesiat kňazov, čo sa veľmi potešil, lebo mu pomáhali aj v duchovnom raste. Aj v takej nezlomnosti svojho presvedčenia. Bol tam aj páter Vševlad, ktorý mal na starosti knižnicu. A hovoril, že on sa tiež podieľal na pomoci všetkým väzňom, ktorým mohol. No, čoskoro bol naložený do dobytčiakov a plný vlak išiel do Čiech, ku Karlovým Varom, do Ostrova. Tam ho privítali v zbernom ústrednom tábore Svätopluk. A začal fárať, bol tam ako pomocný robotník alebo pomocný baník, razič.

Zatknutie starej mamy Johanky

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

K zatknutiu mojej starej mamy Johany Javorskej. Tak k jej zatknutiu došlo asi týždeň po zatknutí môjho otecka. A tú vyšetrovali na Krajskom súde v Bratislave. Stará mama bola hrdá na svojho syna, v žiadnom prípade sa za neho nehanbila, a to aj dala patrične vyšetrovateľom poznať, to im jasne povedala. Že ona predsa je hrdá, že má takého syna, ktorý háji slovenské záujmy slovenského prezidenta. A nezmieril sa s tým, že komunisti tu začali preberať moc. To ešte bol ale rok štyridsaťsedem, vtedy ešte komunisti nemali všetky páky a všetky mocenské nástroje v rukách. Takže tu by som povedal, že bolo to aj veľmi odvážne gesto starej mamy, ktorá vôbec nepochybovala o tom, že jej syn by bol niečo robil zlé. A už tobôž nie zlé v súvislosti s pátrom Vševladom Gajdošom, ktorého si vážili ako kňaza, ako dobrého človeka, ako veľmi múdreho človeka. Takže to bolo, to bol taký postoj, ktorý som aj po rokoch si vážil, a starú mamu som mal veľmi rád pre takéto jej postoje. Ktorá podržala otca vtedy, keď to veľmi potreboval. Mne otec hovoril, že sa pozeral cez okno a videl na hodinových vychádzkach svoju mamu na nádvorí Justičného paláca, tam si dávali rôzne znaky, rôzne signály. No a ju tam držali až do februára štyridsaťosem, čiže pomerne dlhú dobu. No a potom ju pustili domov, v tom auguste pustili domov aj otca. No a vlastne v tom päťdesiatom prvom obnovili proces a zatkli aj starú mamu, a zatkli aj otca. Otec dostal, ako som spomínal, šesť rokov, a stará mama osemnásť mesiacov. Tých osemnásť mesiacov si odsedela v Lučenci.

Najhoršie to bolo v Nitre

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Otec spomínal, že najhoršie to teda bolo z toho hľadiska vyšetrovania v tej Nitre. Tam hovoril, že prišiel o väčšinu zubov. Tam ho niekedy často zbili do krvi. Spomínal aj mučenie, trýznenie, že mu dávali medzi prsty ceruzky a potom na tie ceruzky zatláčali, na tie prsty zatláčali. Až tak, že mu tam tie kosti praskali a on mal tie prsty opuchnuté. Opuchnuté tie kosti v tých kĺboch mal opuchnuté až do svojej smrti. Mal ich zhrubnuté. A mal problémy so zhýbaním prstov. Takže on na tieto veci, on o týchto veciach hovoril, keď sme ho k tomu vyzvali. Hovoril, že vo väzení ich bili na brucho. Na brucho kvôli tomu, že tam neboli vidno modriny. Tam neboli vidno stopy bo bití, po obušku. Hovoril, že ich bili na chodidlá. Na chodidlá nôh zase preto, lebo bolo to veľmi bolestivé. A nebolo to poznať, tam pritom tá koža, tá koža sčervenala, opuchla. A veľmi bolestivé bolo potom kráčať na týchto dobitých chodidlách. Takže oni mali svoje spôsoby, bachari, a vypočúvania, a tí, ktorí vypočúvali, presne vedeli ako sa zachovať voči väzňom. Ako ich aj zbiť a vlastne aj tak, aby sa na to neprišlo. Aby nemohli nič dokázať, takže tá dobrota tých vyšetrovateľov mala svoje úzke medze, a neboli takí ľudomili, ako si to dneska všetci, si to nahovárajú, a ako sa tvária pred národom.

Otec Ladislav na amnestiu z väzenia na slobodu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Otecko po štyridsiatich dvoch mesiacoch fárania v jáchymovských baniach dostal amnestiu. Amnestiu podľa jeho slov vybavila jeho mamka, ktorá chodila orodovať a žiadala, aby ho prepustili z basy. Že dostala prísľub, keď štrnásť hodín stála pred prezidentskou kanceláriou a Zápotocký jej sľúbil, že sa na vec pozrie. Po prepustení sa zamestnal v stavebnom podniku v Nových Zámkoch. A v októbri tisícdeväťstopäťdesiatštyri narukoval ako inak do PTP, pohotovostným technickým práporom do Komárna. Tam sa po mesiaci celý oddiel PTP presťahoval do Banskej Bystrice, kde stavali to sídlisko na zelenej lúke. Sídlisko, ktoré sa vybudovalo ako prístupová cesta ku novej železničnej stanici. A tam sa vybudovali bytovky pre ľudí. V päťdesiatom šiestom roku v Bystrici spoznal aj moju mamku Annu Filčíkovú, s ktorou sa vo februári tisícdeväťstopäťdesiatšesť oženil. A ostal pracovať najprv v Stavoindustrii, ktorá sa potom premenovala na Pozemné stavby Banská Bystrica. Tu ako verný zamestnanec pracoval až do svojho dôchodku, keď ako šesťdesiatročný odišiel na odpočinok. Otec po odchode na dôchodok sa venoval hlavne Konfederácii politických väzňov, kde bol dlhoročný predseda krajského združenia KPVS.

Prenášanie náboženskej literatúry z Poľska

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

V tej Vysokej, tam sme potom končievali aj prenos náboženskej literatúry, tam sme nasadali na ten autobus. Cez naše hranaté ruksaky doslova sa niekedy dali čítať tituly. V tých svetlejších ruksakoch, ktorých nápisy kníh presvitali. Takže niekedy sme sa aj tak kukali, či sa niekto po nás nekuká. No ale výhodu to malo jednu, okrem tých nevýhod. Výhodu to malo jednu, že na hlavný hrebeň Pienín to bolo tak trištvrte hodinu. A za trištvrte hodinu sme boli na stretnutí s Poliakmi a vlastne sme mali knihy v rukách. To, tie stretnutia boli, zišli sme dole do Stráňav, tam sme počkali na autobus. A autobusom sme sa previezli do Popradu, kde sme nasadli na autobus alebo na vlak, podľa toho, kde sme išli. Treba povedať jedno, tým, že sme zišli z kopcov, ešte sme neboli za vodou. Ešte hocikde nás mohol niekto legitimovať, pozrieť nám do ruksakov a mohol sa spýtať, čo to nesieme a kde to nesieme. Chodili sme na dve miesta. Prvé bolo vrch Vysoká v Pieninách, druhé bolo Lúčna v Roháčoch. A preto malo význam to striedať. No poviem tak, tých návštev na horách bolo päť, šesť do roka, takže niekto povie, že málo, niekto povie, že veľa. Keď to bolo treba pripraviť, a dať dohromady štyroch, piatich ľudí, ktorí mali zniesť náklad zvrchu, tak to nebolo vždy jednoduché. Nebolo vždy jednoduché nájsť ľudí, ktorí sa nebáli, ktorí mali čas, ktorí boli ochotní ísť, to všetko bolo treba naplánovať, dohodnúť. Aby to klaplo, aby to jednoducho vyšlo.

Pohľad na November 1989

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Stalo sa to rýchlo, stalo sa to bez nejakých útokov, bez nejakých policajných zásahov. Vtedy už aj oni pochopili, že domček z karát sa zrútil. A už musia odísť. Či sa im to bude páčiť alebo nepáčiť. Žiaľ, treba úplne otvorene povedať, že to vyrovananie s nimi, bolo z môjho pohľadu nedôstojné. Niekto vravel, že urobíme hrubú čiaru, zabudnime na všetko. No myslím si, že tu nejde o to, či zabudneme na všetko alebo nezabudneme na všetko. Tu ide o to, že bolo tu niekoľko desiatok mŕtvych ľudí, tisíce rokov strávených v krimináloch. Za to sa nikto z týchto ľudí ani len neospravedlnil. A dovolilo sa im, aby po transformovaní do iného politického zoskupenia, do inej politickej strany fungovali ďalej. Funguje to ešte aj dnes. Bolo hanbou, ako sa prijímal zákon o protikomunistickom odboji, že desať rokov sa nenašlo dosť poslancov z tých, ktorí tam boli z vôle ľudu, sa nenašlo, aby odhlasovali zákon, ktorý by schvaľoval ten zákon v parlamente. A bol by aspoň čiastočne odškodnil tých politických väzňov, ktorí si dlhé roky odsedeli v krimináli. To je to. Tam nejde o nejakú kresťanskú lásku. Tam ide o to, aby sa zobrali títo ľudia na spravodlivosť. Nikto nebol, okrem jedného generála, nikto nebol odsúdený za to, čo napáchali tí ľudia. Ako krivo poodsudzovali ľudí, ktorí boli bezdôvodne, bezhranične odsúdení na dlhé desiatky rokov. Ktorí ešte aj v sedemdesiatych rokoch im brali naspäť ich rehabilitácie. A to bola veľká nespravodlivosť. Nehovorím tu teraz o biskupovi Gojdičovi. Nehovorím tu len o sestre Zdenke. Nehovorím tu len o úteku biskupa Hnilicu. O mnohých ľuďoch, ktorí museli z tejto republiky nedobrovoľne emigrovať. Len preto, že mali iný názor. Že boli hlboko veriaci, že sa starali o duchovno tohto národa. Boli súdení, odsúdení. Dobre, že niektorí sa vyhli smrti, ale to nebol ten správny, ten správny meter. Jednoducho dali sme im možnosť, aby nabrali druhý dych, a aby sa znovu nadýchli a aby oni nám sa vysmievali do tváre, že akí sme neschopní, akí sme neboli schopní odsúdiť ani len jedného človeka.

Spracoval: Stanislav Labjak, jún 2020.

Vytlačiť