Jozef Labuda (1949)

Foto: Jozef Labuda

Životopis

„Bolo to také tvrdé obdobie, ale teraz si uvedomujem, bola to veľká škola, že všetky tie priateľstvá sú konečné, ale to s tým jedným je najdôležitejšie..“

Príbeh pamätníka

Jozef Labuda sa narodil 24. marca 1949 v Šahách. Spolu s rodičmi a štyrmi súrodencami žili v Hontianskych Nemciach, kde navštevoval prvý stupeň základnej školy. Druhý stupeň v susednej dedine Sebechleby a maturoval na strednej všeobecnej vzdelávacej škole v Krupine. Pochádzal zo skromnej robotníckej rodiny, vyrastal vo viere, rád miništroval a od detstva inklinoval k duchovnému životu. Preto sa po maturite rozhodol pre štúdium v seminári. V roku 1972 bol vysvätený za kňaza a stal sa kaplánom v Novom Meste nad Váhom. Vďaka stretnutiu s opátom Želivského kláštora Vítom Tajovským sa rozhodol potajomky vstúpiť do noviciátu Rádu premonštrátov. V lete roku 1980 v nedeľu pri kostole ho ako miestneho farára v Nemčiňanoch oslovila Emília Kesegová, ktorá pripravovala v rámci Podzemnej cirkvi letnú rekreáciu mladých veriacich, tak ako po iné roky. Oslovila ho ako kňaza , aby sa zúčastnil chystanej akcie, súhlasil. Tieto okolnosti neskôr vyústili do politického procesu a ovplyvnili jeho život. Nik v tom čase netušil, že chata v Kyjatiaciach bola dlhodobo Štátnou bezpečnosťou sledovaná. 21. augusta 1980 došlo k zatknutiu. Proces s Jozefom Labudom a Emíliou Kesegovou trval tri roky, na základe §178, marenie dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločenstvami, bol Jozef Labuda odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov nepodmienečne. Obdobie po návrate z väzenia bolo náročné, známi a priatelia od neho bočili, okrem jedného kňaza Gusta Slaninku, za ním nik neprišiel. V registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti bol až do roku 1989 vedený ako pre režim nepriateľská osoba Po revolúcii v roku 1989 opát Želivského kláštora zverejnil tajných členov a oficiálne ich povolal do rehoľného života kláštorného, kde Jozef Labuda pôsobí dodnes.

Podzemná cirkev, vstup do rádu premonštrátov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Ja som bol v sedemdesiatom druhom roku vysvätený na kňaza. A bol som kaplánom v Novom Meste nad Váhom. U pána Gábriša, pána biskupa, ja som bol jeho posledný kaplán. A v tej dobe sme tam boli dvaja kapláni, aj pán kaplán Kramár, no a my sme s tým pátrom chodievali do Čiech, pretože on mal rehoľnú sestričku u premonštrátok. A tieto sestričky pracovali v domove dôchodcov vo Věži, to je taká dedinka neďaleko Havlíčkovho Brodu. A my sme ju tam párkrát navštívili, a raz sme sa tam stretli s pánom opátom toho Želivského kláštora, menoval sa Vít Tajovský. Je to taká vzácna, krásna osoba duchovná. No a tento páter, pán opát Tajovský, on bol v päťdesiatych rokoch ako predstavený odsúdený na doživotie. Potom zmenili jeho trest, najprv na trest smrti, na doživotie a nakoniec v Leopoldove sedel deväť a pol roka. Potom, keď ho prepustili, tak mal zakázanú činnosť, on nesmel účinkovať. Hovoril mi takú perličku, on bol vedľa na cele pána biskupa Vojtaššáka. Boli vedľa, a viete asi o pánu biskupovi Vojtaššákovi, že on mal dar bilokácie od Pána Boha. Dokázal byť na dvoch miestach, a pán opát mi to doslova hovoril, že stal sa tam raz prípad, volal jeden kňaz, zomieral, aby ho zaopatrili. A nechceli tam nikoho pustiť a dozorcovia zrazu zistili, že pán biskup Vojtaššák je aj vo svojej cele, aj pri tom zomierajúcom. Takú perličku hovoril, no to som už odbočil. My sme sa tam s pánom opátom stretli u tých sestričiek, on im tam chodil tajne slúžiť svätú omšu, bola tam kaplička pekná. No a on nám navrhol, že už je málo členov toho rádu, a že teda sestra toho pátra je v tom ráde, či by sme náhodou nechceli k nim vstúpiť. No a ja som to zobral tiež v tom duchu, lebo keď som sa narodil v Šahách, tak tam boli práve tieto rehoľné sestry, premonštrátky. A mame, keď som sa narodil, tak stále pripomínali, aby mi dala meno Gabriela, ale mama, však u nás Gabriel neexistuje v dedine, tak mi dala meno najbližšieho svätca Jozefa. Tak som to tak videl ako nejaké Božie riadenie. Ja som bol rok kňazom a už som bol prijatý do noviciátu potajomky. Pán opát nás obliekol, v tej kapličke. No a v Nemčiňanoch kostole som skladal slávne sľuby. V noci, pri sviečkach, traja spolubratia zo Slovenska. Takže to je tiež taká spomienka na tento kostol, ale to sa nesmelo, však viete, oznámiť. V osemdesiatom deviatom potom pán opát zverejnil naše mená, tak si nás vlastne, aby sa obnovil život v kláštore, tak si nás posťahoval aj Slovákov do Čiech, takže nás je teraz v kláštore tridsaťtri členov. A z toho sme asi polovica Slovákov."

Zatknutie 21. augusta

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"...v Tisovci som mal spolužiaka, pána farára, správcu farnosti, Mirko Kučár, tak u neho som si zaparkoval auto na dvore, to viem, no a boli sme na tej chate, my sme chodili na výlety a tak, na taký odpočinok. Tak Milka ma k tomu pozvala, lebo ja som tu bol veľmi vyťažený v tejto farnosti, to bolo vtedy, som mal štyri kostoly, štyri dediny a každý, to vždy spomínam, každý prvý piatok som vyspovedal aj päťsto, šesťsto ľudí sám. Po tých dedinách, skutočne vtedy to tu bolo také. Tak boli sme tam a dvadsiateho prvého augusta, na to slávne výročie, zrazu sme zbadali, bola tam taká ujamina, kade sme prechádzali, to si pamätám z cesty na tú chalupu. A tam zastalo nejaké auto a zrazu sa objavili v civile príslušníci, ale aj uniformovaní. A ja som sa modlil, neviem, s voľakým som sedel, taká piecka tam bola na pečenie chleba. Ja som za ňou sedel a modlil som sa breviár, no a potom, keď sa už predstavili, čo sú, tak ja som prišiel tam, povedal som, že som kňaz, no tak ma hneď izolovali od vás. Hneď ma vtedy dali mi bokom, aj potom tam na súde v Rimavskej Sobote, ja som vlastne do večera, do pol siedmej bol zatvorený v takej jednej izbe. Potom ma až vyšetrovali, ale to bolo vyšetrovanie také, že povedal mi dve tri otázky ten prokurátor a hneď napísal žiadosť do väzby... Vyšetrovali ma ten deň, ale potom na druhý deň ešte pokračovali, ale ja som... ty si tiež bola na tej záchytke. Tak tam som sa musel vyzuť, šnúrky vzali z topánok, tak ako tak, taká klasika, no. Moderátorka: Šnúrky nám zobrali, aby sme sa náhodou neobesili. Proste všetky veci, ktorými by sme si mohli ublížiť, všetko nám zobrali. J.L.: Tak, a ráno mi doniesli tuším nejaké mlieko a rohlík, to ešte som mal dobrú stravu ráno. No a potom už to si len pamätám, že nás viezli na nejakom žiguláku. Do Bystrice obidvoch. A tam mám takú..., tiež tam to Božie slovo, ja neviem, či som mal ešte asi breviár so sebou alebo Písmo sväté, neviem, lebo ja som si ho tou cestou ešte otvoril.... Reku čo mi Pane Bože chceš povedať a tak som otvoril Písmo sv. a tam bola stať svätému Petrovi. Ako Pán Ježiš hovorí, že keď si bol mladý, chodil si kade si chcel, ale teraz ťa povedú, presne, to som čítal. Tak som to tak zobral ako v pohode, ale ja som to vždy bral ako tak ešte stále športovo, až keď nás doviezli do Bystrice, no a tam sa musel človek donaha vyzliecť a všelijaké..., tak, reku, už to je vážnejšie. No a dali nás, aj to bolo protiprávne, mňa napríklad dali do cely, tam bolo asi päť ešte tých obvinených, ale to už boli všetko dvakrát, trikrát obvinení a trestaní a podľa poriadku sme mali ísť prvotrestaní medzi prvotrestaných, ale už to tak robili vtedy. Moderátorka: No vlastne to bol ten trest, ja hovorím, že najväčší trest toho nášho trestu nebolo to väzenie, tá práca, ale to, že si bol s tými ľuďmi, ktorí vlastne boli zločinci. A v tom bol rozdiel medzi tými päťdesiatymi rokmi a tými osemdesiatymi rokmi, že vlastne v päťdesiatych rokoch bolo vo väzení veľmi veľa inteligencie, veľmi veľa kňazov. J.L.: Kňazi boli spolu, mohli sa modliť spolu, a tak to bolo niečo iné. Moderátorka: A vlastne takto si tam bol sám, čiže vlastne ty si mal spoluväzňov piatich. J.L.: Piatich, šesť nás bolo na cele a všetci už boli takí, že dvakrát, trikrát, X-krát trestaní."

Návšteva u chorého, postihnutého Paľka – dedina Litava, sledovanie, odobratie pasu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Raz sme tam prišli, aj táto mládež a tak sme im premietali diapozitívy a bolo to veľmi milé stretnutie, a samozrejme, že niekto - ja neviem, či z tých detí - niekde niečo povedali, tak sa to dostalo na bezpečnosť, no a asi dva dni pred odchodom do seminára, tak som dostal predvolanie na pasové oddelenie, to bolo vtedy také moderné. Moderátorka: To bola zámienka. J.L.: Zámienka, že na predĺženie, prelongovanie pasu, ale ja som mal pas platný. Keď som tam došiel, tak som hneď vedel, reku, hop, ... tak som tam sedel dosť dlho. A potom ma zavolali úplne do iných dverí, a bol tam ten eštebák, ja som ho poznal. On bol voľakedy v mojej dedine tzv. okrskový žandár. A ja som ho hneď oslovil, reku pán Bystriansky, on zostal z toho vyvalený. A tak začal, že ktorý kňaz ma tam naviedol na to a kto, tak ja som mu len hovoril, no počúvajte, to je trestný čin, keď ja idem navštíviť chorého človeka, ako čo toto? No a hovorí mi, no máte šťastie, že pochádzate z robotníckej rodiny. Tak školu dokončíte, ale či dostanete štátny súhlas, to je otázka. No ale to malo ešte dôsledok potom, ... tak ten súhlas som dostal, ale asi o dva roky, neviem, či to tam viete, to asi tam nebude, my sme chceli ísť na dovolenku. Do Juhoslávie sa chodilo. A tam bolo potrebné mať nejaký prísľub, doložku, a išli sme v Trenčíne na to oddelenie. Dal som tam svoj pas a za nejaké dve hodiny sme si mali po to prísť. Tomu kolegovi to dali, a mne dali taký lístoček, že sa mi odoberá pas. Že nie je žiadúce tomuto zriadeniu, aby som cestoval za hranice vlasti, takže som mal asi ešte na sedem alebo osem rokov zobratý."

Výkon trestu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"No výkon trestu ma najprv dali na, ako sa to volalo - Žabí majer alebo nejako tak sa to menovalo, v Bratislave. To boli neúmyselné trestné činy, tam ľudia pracovali bez dozorcov. Tak tam som bol asi týždeň a chodili sme do Dúbravky na nejakú stavbu, ale bez dozorcu, to sme boli sami, tam sme mali svojho chalana, ktorý to viedol. Ale po týždni prišla sťažnosť, že to je úmyselný trestný čin. Tak ma potom odtiaľ presťahovali do Želiezoviec. No a v Želiezovciach ... ja som išiel niekedy koncom novembra, takže som bol práve cez Vianoce a cez tie obdobia. Tam som bol s takou stavebnou skupinou, napríklad boli sme tu v Tlmačoch pracovať. Brat kňaza Petra Mlynku tam robil vrátnika. Ten ma zbadal, chodili sa pozerať, táto Betka, čo sme sa dneska s ňou modlili, tí tam chodili, pracovali sme v gumákoch, v takej zime. No ale tam sme dokonca na obed chodili do jedálne v Tlmačoch. Ja som tam išiel vždy so zakrytou tvárou, tak som tam robil. Zas tam bol jeden dozorca, ktorý mal tetu v mojom rodisku, a tá teta mu napísala. Ja som ho aj poznal, keď som ho videl. Tak ma potom preradili, chodil som do maštale. Tiež sme už bez dozorcu chodili a kŕmili sme dobytok. ... Moderátorka: No a strávil si teda vo väzení Vianoce? J.L.: Áno, Vianoce... Jedny Vianoce, keď ma prepustili z väzby, tak som ich trávil bez súhlasu doma v rodisku, lebo som ešte mal zobratý súhlas, som nemohol asi štyri mesiace alebo koľko účinkovať. Tak vtedy som bol v sakristii na polnočnej, tak som hovoril ľuďom, no konečne som v kostole ako veriaci človek. No a potom cez tie Vianoce, tak to bolo, bolo to tam také dosť ťažké, no ale sme to zvládli... medzi tými väzňami. Napríklad mňa, keď som tam došiel, tak si ma zvolili za veliteľa izby. A veliteľ izby, ten mal taký odznak a mal voľný pohyb po celej base. A ja som išiel v Želiezovciach, neviem, som tam našiel svojho miništranta. Ja som ho išiel pozrieť a stretol ma ten vychovávateľ a hovorí mi, že čo to, čo to máte, ja hovorím, no tak si ma zvolili. Tak nepovedal mi nič. Na druhý deň ráno si ma predvolal. Hovorí, vy tu nemôžete takéto mať dáke funkcie. Potom na druhý deň ma volal, že či by som nechcel tých našich Rómov učiť písať, čítať, reku, ja áno, to pôjdem a zase ďalší deň ma volal, nie, to vy nemôžete vy by ste to ideologicky ovplyvňoval. Takže také, no hovorím, ale potom som dostal funkciu raňajkára. My sme ráno o pol tretej vstávali a chodili sme do tých maštalí. A tak som bol raňajkár. Ráno som prvý vstal, potichu, ja rád vstávam ráno aj doteraz. A tak som mal taký košík a išiel som ku kuchyni. Tam nás bolo asi sedem osem v partii podľa, tak mi tam naložili pre všetkých, áno, raňajky. No a keď som to prvýkrát doniesol, tak oni hneď vyskočili a každý sa bil, väčší kus chleba, jablko, a neviem čo, no to bolo hrozné. Ja som potom skríkol na nich, chalani, nech je tu pokoj. Začal som to rozdeľovať a oni pozerali z postele. A videli, že ja si dávam najmenšie jablko, najmenší chlebík, zostali úplne ..., jeden mi hovorí, ty počúvaj, však a, čo si ty? Ty máš možnosť si vybrať to najväčšie, reku, nie, však všetci pracujeme, nie. Keď mi nevyšlo niečo, tak ja som si nedal. A ja som si tých chalanov takto získal, úžasne, oni potom za mnou chodili. Tí väzni, dozvedeli sa, že je tam kňaz, a tak sa mi tam spovedali zo všetkého, nie sviatostne, ale aspoň si uľavili."

Ťažké obdobie po prepustení

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Čo ma čakalo, no to bolo také obdobie, bolestné obdobie... To vám vysvetlím takým štýlom, teraz keď som v Čechách, tak my sme mali takého dobrého generálneho vikára, ktorý sa venoval mládeži, tiež bol zatvorený. A mali sme také stretnutie, a on nám hovorí, to bolo ešte pred dvadsiatimi rokmi, hovorí, kluci, zapamatujte si. Když se dostanete do problému, tak se i matka cirkev k vám zachová jak macecha. A skutočne to je pravda hlboká, lebo odo mňa všetci utekali. Nikto so mnou..., jediný, čo za mnou chodil, bol Gusto Slaninka, to bol jediný kňaz, ktorý ma došiel navštíviť. Ináč nikto. Cítil som sa ako prašivý pes. Skutočne, takže to bolo také tvrdé obdobie, ale teraz si uvedomujem, to bola taká veľká škola, že všetky tie priateľstvá sú konečné, ale to s tým jedným je najdôležitejšie a tak. Moderátorka: Ale úžasná vec je na tom, že zostávaš len ty a Boh. A všetko riešiš len ty a Boh. A vlastne tam si takže uvedomuje človek, že nič, nič, nič, absolútne nič na tom svete, že jedine ten vzťah má zmysel, ostatné vzťahy sú veľmi ľahko pominuteľné. J.L.: A hovorím, čo sa týka tých všelijakých, aj tých prokurátorov a sudcov. Ja som sa snažil na to zabudnúť, ja som im odpustil, ...aj dneska to požehnanie, sa priznám, že som ich ešte asi viacej mal požehnávať. Posielať im svoje kňazské požehnanie za to všetko, čo človek prežil, tak sa chcem napraviť v tom. Moderátorka: To je úžasné. A vlastne ako si sa dostal do tých Čiech potom, ten pán opát vás posťahoval? J.L.: Áno, v osemdesiatom deviatom zverejnil členov, to už potom mohol a keď ide o obnovenie rehoľného života kláštorného, tak tam biskup musí bez problémov prepustiť tých svojich rehoľníkov. Ja som patril pod pána arcibiskupa Sokola. No a keď mu pán opát napísal, ja som bol vtedy v Nadliciach, tam pri Topoľčanoch, a keď mu napísal pán opát, že si ma sťahuje do Čiech, tak sme mali rekolekciu v Topoľčanoch. A prvé ako došiel, no Jožka mi berie zase Tajovský, do Želiva, ale zapamätaj si, keby si chcel prísť naspäť, ja ťa už nikdy nevezmem. No, však dobre. Tak som tak som zostal."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová, Referát Oral history, december/2019

Vytlačiť