26. júl 1904. Narodenie Ivana Horvátha

Ivan Horváth – slovenský sociálnodemokratický a neskôr komunistický politik, právnik, diplomat, spisovateľ a publicista – sa po roku 1945 prepracoval do vrcholovej slovenskej politiky. Koncom roku 1950 bol však zatknutý a o štyri roky neskôr odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese. Vo väzení strávil viac ako deväť rokov.

Ivan Horváth sa narodil 26. júla 1904 v Senici ako tretie dieťa advokáta Cyrila Horvátha a Márie, rod. Krupcovej. Obaja rodičia pochádzali z národne uvedomelých rodín, čo sa odrazilo aj na výchove mladého Ivana, ktorý najskôr navštevoval evanjelickú ľudovú školu v Senici a od roku 1914 študoval na maďarskom evanjelickom lýceu v Bratislave. V roku 1919 prestúpil na Československé reálne gymnázium v Bratislave a tu v roku 1922 zmaturoval. Následne sa zapísal na Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, no nasledujúci rok prestúpil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1924 – 1926 študoval na Vysokej škole politických náuk v Paríži, kde získal diplom za absolvovanie diplomatickej sekcie. V roku 1927 ukončil vysokoškolské štúdium a nasledujúci rok bol promovaný za doktora práv. Pod vplyvom advokátov a politikov Ivana Dérera a Ivana Markoviča vstúpil do sociálnodemokratickej strany. Koncom roku 1930 zložil advokátsku skúšku, no po absolvovaní povinnej notárskej praxe bol v novembri 1934 vymenovaný za verejného notára v rodnej Senici, kde pôsobil až do roku 1945. Už od mladosti patrilo k jeho záľubám písanie a napokon sa prepracoval medzi významných predstaviteľov modernej slovenskej prózy. Udržoval kontakty a priateľské vzťahy s viacerými davistami – najmä s Danielom Okálim, Vladimírom Clementisom a Ladislavom Novomeským. Do povedomia širšej verejnosti sa dostal knihou Človek na ulici (1928) a zbierkou piatich noviel s názvom Vízum do Európy (1930), ktorá je dodnes kritikmi považovaná za jedno z jeho najhodnotnejších diel.

Od roku 1944 sa Ivan Horváth zapojil do protifašistického odboja. V januári sa pripojil k signatárom Vianočnej dohody a tak sa stal členom ilegálnej SNR, v ktorej zastupoval sociálnych demokratov. Na bezprostredných prípravách a ani na samotnom Povstaní sa však nezúčastnil a zostal v Senici. Napriek tomu sa 1. septembra 1944 stal formálnym členom povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR) a po tzv. zlučovacom zjazde automaticky aj členom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Po skončení vojny vstúpil do veľkej politiky. Najskôr krátko pôsobil ako predseda Okresného národného výboru v Senici, no už v apríli 1945 bol vymenovaný do funkcie zástupcu povereníka sociálnej starostlivosti a o mesiac neskôr už do čela tohto rezortu. Na celoslovenskej konferencii KSS v Žiline (11. – 12. augusta 1945) bol zvolený za člena ústredného výboru KSS a zostal ním až do konca mája 1950. O mesiac neskôr sa stal poslancom SNR a zároveň jej podpredsedom (vo funkcii zotrval až do júla 1948). Od októbra 1945 bol aj poslancom Dočasného národného zhromaždenia v Prahe.

Na jar roku 1946 vstúpil Ivan Horváth do služieb Ministerstva zahraničných vecí ČSR. V auguste 1946 bol československým delegátom na Mierovej konferencii v Paríži, v novembri sa zúčastnil na ustanovujúcom zhromaždení OSN a následne zastupoval Československo na konferenciách v Oslo, New Yorku, Moskve a Belehrade. V júli 1948 bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti – v tom čase to bol jeden z najdôležitejších a zároveň i „najhorúcejších" diplomatických postov. V tejto funkcii sa významným spôsobom podieľal na riešení tzv. maďarskej otázky na Slovensku.

Okrem politického a diplomatického pôsobenia sa po vojne Ivan Horváth angažoval aj na poli kultúrnom – v roku 1946 stál pri zrode časopisu Kultúrny život, pričom sa stal jeho zodpovedným redaktorom.

V roku 1950 však nasledoval Horváthov strmý politický i životný pád. V materiáloch Štátnej bezpečnosti (ŠtB) sa jeho meno začalo objavovať už od roku 1949 v súvislosti s prípadom Noela Fielda. Spolu s Gustávom Husákom a Ladislavom Novomeským ho ŠtB podozrievala z tzv. buržoázneho nacionalizmu, pričom Horváth mal ako bývalý veľvyslanec v Maďarsku reprezentovať najmä jeho protimaďarský ráz. Do väzenia sa však dostal z iného dôvodu. V decembri 1950 ho spolu s manželkou Máriou zatkli v rámci tzv. akcie Monaco, v ktorej bol rozpracovaný francúzsky generálny konzulát, pričom sa mal dopustiť velezrady a špionáže v prospech Francúzska. V priebehu vyšetrovania ho však nakoniec predsa len zaradili do skupiny tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov na čele s Gustávom Husákom. Ešte pred vlastným súdnym konaním sa zúčastnil politického procesu s Rudolfom Slánským a spol. (november 1952), v ktorom vystupoval v úlohe svedka proti svojmu priateľovi Vladimírovi Clementisovi. V apríli 1954 bol spolu s Gustávom Husákom, Ladislavom Novomeským, Danielom Okálim a Ladislavom Holdošom odsúdený za trestné činy velezrady, sabotáže a vyzvedačstva na 22 rokov odňatia slobody.

Ivan Horváth strávil výkon trestu vo väzniciach v Leopoldove, Mírove a v uránových táboroch v Jáchymove (Příbram). Na slobodu ho podmienečne prepustili začiatkom januára 1960 s trvale poškodeným zdravím. Zomrel 4. septembra 1960 v Bratislave. O tri roky neskôr bol spolu s ďalšími spoluobvinenými súdne rehabilitovaný.

Autor textu: Branislav Kinčok

Odkazy:

KINČOK, Branislav. Trestnoprávne vyrovnanie sa s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Proces s Gustávom Husákom a spol. Pamäť národa, roč. 8, 2012, č. 2, s. 35 – 51. Dostupné na: https://www.upn.gov.sk/publikacie_web/pamat-naroda/pamat-naroda-02-2012.pdf

Abecedný zoznam členov ÚV KSS. Dostupné na: https://www.upn.gov.sk/projekty/mocensky-aparat/kss/clenovia-uv-kss/?strana=4

Foto 1: Ivan Horváth (1929). Zdroj: KERECMAN, P. Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele

Foto 2: Československý veľvyslanec v Budapešti Ivan Horváth s rodinou (1949). Zdroj: KERECMAN, P. Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele

Foto 3: Ivan Horváth po zatknutí ŠtB v decembri 1950. Zdroj: A ZVJS Leopoldov