23. marec 1939. Maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt

Už od 5. októbra 1938 podnikali maďarské polovojenské skupiny diverzné a teroristické akcie po celej dĺžke československo-maďarskej hranice. Situácia sa neupokojila ani po prvej Viedenskej arbitráži v novembri 1938. Vládne kruhy v Budapešti sa totiž neprestali usilovať o obnovenie nadvlády nad celým územím bývalého Horného Uhorska.

12. marca 1939 dal nemecký nacistický diktátor Adolf Hitler maďarskej vláde súhlas na obsadenie Karpatskej Ukrajiny (bývalej Podkarpatskej Rusi). Územné požiadavky Budapešti voči Slovensku mali byť riešené neskôr. Napriek tomu zaútočili maďarské jednotky 14. marca 1939, iba niekoľko hodín po vyhlásení samostatného Slovenského štátu, na pohraničné hliadky pri obci Vyšné Nemecké. Vzhľadom na to muselo slovenské Ministerstvo národnej obrany (MNO) vyhlásiť 15. marca 1939 v 21 východoslovenských okresoch mobilizáciu I. zálohy odvodných ročníkov 1932 – 1936.

V rovnakom čase obsadili nemecké vojská značnú časť západného Slovenska s úmyslom posunúť východnú hranicu Nemeckej ríše do údolia Váhu. Hitler síce od toho zámeru po rokovaní so slovenským premiérom Jozefom Tisom ustúpil, ale slovenská vláda musela 18. marca 1939 prijať tzv. Ochrannú zmluvu. Výmenou za nemeckú garanciu nezávislosti a územnej celistvosti Slovenského štátu sa v nej zaviazala podriadiť svoju zahraničnú, hospodársku a vojenskú politiku nemeckým záujmom.

Maďarskí predstavitelia medzitým požiadali nacistického diktátora o súhlas s obsadením najvýchodnejšej časti Slovenska do hĺbky 10 – 15 kilometrov. Kladná odpoveď prišla z Berlína 22. marca 1939.

O piatej hodine ráno 23. marca 1939 vtrhli maďarské vojská v troch prúdoch na územie okresov Snina a Sobrance. Čelné jednotky postupovali s bielymi zástavami, často v ukoristených československých uniformách. Vzhľadom na to obsadili mnohé pohraničné stanovištia bez boja. Už pred poludním dosiahli Hitlerom schválenú demarkačnú líniu a na viacerých miestach ju prekročili.

Maďarský vpád vyvolal na Slovensku obrovskú vlnu odporu. Do vznikajúcej armády sa hlásili tisícky dobrovoľníkov a MNO nariadilo vyzbrojiť Hlinkovu gardu (HG). Veliteľ východnej skupiny vojsk podplukovník Augustín Malár však vydal rozkaz na obranu až v popoludňajších hodinách. Do bojov proti agresorom sa preto zapojili len letci zo Spišskej Novej Vsi.

Po príchode posíl začal 24. marca 1939 o 4.30 hod. slovenský protiútok, ktorý mal podľa rozkazu ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša zatlačiť nepriateľa za štátnu hranicu. Do bojov sa opäť zapojili aj letci zo Spišskej Novej Vsi, ale v dôsledku vysokej maďarskej prevahy v ťažkých zbraniach nedosiahli slovenské jednotky stanovené ciele. Maďarské letectvo na dôvažok podniklo odvetný nálet na Spišskú Novú Ves. Okrem značných materiálnych škôd si vyžiadal životy piatich vojakov a siedmych civilných osôb.

Pod tlakom Hitlera, ktorý si neželal, aby maďarsko-slovenský konflikt prerástol do väčších rozmerov, bolo večer 24. marca 1939 uzavreté prímerie. Lokálne potýčky napriek tomu pokračovali ďalších päť týždňov. K posledným bojom s nasadení delostrelectva došlo v dňoch 20. – 21. apríla 1939 pri obci Gajdoš.

Slovenská vláda dúfala, že Nemecko dodrží svoje záväzky vyplývajúce z "Ochrannej zmluvy". Berlín však Tisov ministerský kabinet nepodporil a dokonca mu odporučil netrvať na nemennosti hraníc. V tejto situácii bola slovenská vláda nútená podpísať 4. apríla 1939 v Budapešti protokol, ktorý legalizoval násilnú anexiu územia s rozlohou 1168 km2. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 ho obývalo 40 100 osôb, takmer výlučne slovenskej alebo rusínskej národnosti.

Tomáš Klubert

Pamätník obetiam bombardovania v Spiskej Novej Vsi 24.3.1939 Zdroj foto: Archív ÚPN

Zdroj foto: Archív ÚPN


Vytlačiť