Príbeh pamätníka Jozef Hrdý (1923)

„Všetko, čo má začiatok, má aj koniec. Aj my sme začali a musíme skončiť.“

  • Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach;
  • gymnaziálne štúdium absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne;
  • nasledovalo štúdiom pedagogiky v Trnave, medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku;
  • v Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády;
  • krátko po vojne bol poslaný do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici
  • venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo a mal na starosti šport v Ružinove;
  • v noci z 22. na 23. decembra 1949 utiekol cez rieku Moravu do Rakúska;
  • vďaka pomoci zo strany viacerých rehoľníkov úspešne prešiel už začiatkom roka 1950 do Talianska;
  • po ukončení štúdia v Turíne bol v júli 1953 vysvätený za kňaza;
  • ešte v roku 1953 poslali jeho predstavení Jozefa do Južnej Ameriky;
  • tu strávil v chilskom Punta Arenas, v Santiagu a v Bolívii nasledujúce štyri desaťročia svojho života;
  • venoval sa predovšetkým práci s mládežou, nezabudnuteľne sa zapísal do rozvoja poľnohospodárskej školy v Linares;
  • začiatkom 90. rokov sa vrátil na Slovensko;
  • pracoval ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou;
  • v súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne.

Jozef Hrdý sa narodil 10. apríla 1923 vo Veľkých Ostraticiach v rodine roľníka. Len vo veku piatich rokov stratil matku. Napriek tomu, že sa otec druhý raz oženil, svoju macochu považuje za „svätú ženu“. Aj vďaka jej láskavosti prežil pekné detstvo v kruhu rodiny a priateľov.
K myšlienke stať sa kňazom sa dostal netradičným spôsobom – veľkú úlohu v jeho rozhodnutí zohrala jeho vášeň pre šport a hlavne pre futbal. Gymnaziálne štúdium preto absolvoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne, kde mohol túto záľubu rozvíjať. Nasledovalo štúdiom pedagogiky v Trnave, kde mal na starosti miništrantov a rozvoj mládeže, no nezanedbával ani svoj milovaný futbal. Medzitým strávil rok noviciátu vo Svätom Beňadiku. V Trnave ho zastihol koniec vojny a príchod Červenej armády. Ako sám tvrdí, vojnu dovtedy veľmi nevnímal. Ruskí osloboditelia sa k nim správali slušne, museli im však uvoľniť priestory ich ústavu. „Ale keď sme sa už potom vrátili, to bola katastrofa. To trvalo jeden týždeň, aby sme po nich očistili všetky a zvlášť tie záchody a chodby, to bolo všetko špinavé, dočarbané.“

Z Trnavy smeroval do Bratislavy na Trnávku, neskôr do saleziánskeho domu na Miletičovej ulici. Venoval sa apoštolátu, organizoval miništrantov, učil náboženstvo v ľudovej škole a popritom mal na starosti šport v Ružinove. Tu sa venoval viac ako sto hráčom, z ktorých viacerí nakoniec putovali do bratislavských klubov. „Dostali sme za nich peniaze, z ktorých sme udržiavali naše Oratórium.“ Prišiel však rok 1948 a situácia sa pre kňazov a rehoľníkov stávala čoraz vážnejšou: „Komunisti videli, že je to sila. Tak prvé, čo obsadili v Bratislave, tak nás...Videl som, že to všetko pôjde dolu vodou, ale predstavení nechceli tomu veriť.“ Onedlho ho vyhľadal Ľudovít Macák, ktorý sa mu zdôveril s plánom zorganizovať útek za hranice. „Títo bohoslovci, čo budú teraz študovať, neskončia. Vedeli sme, že to všetko bude ako v Rusku. Tak lepšie bude, keď ten prvý ročník teológie pôjde študovať do Talianska.“

Prvý pokus chceli podniknúť už v auguste 1949. „Všetko sme mali pripravené, ale nikto nevedel o ničom, ani predstavení... Lenže potom sa zistilo, že ten, čo nás má previesť cez rieku Moravu, tuto Moravský Svätý Ján, už nás sledovala polícia. Nie polícia, ale vojaci. Aj našli tú loď, v ktorej sa mali preplaviť na druhú stranu, tak sme nešli. Keď videli ako to všetko skončilo, tak v septembri ja som ešte nebol na bohosloví, vo Svätom Kríži, teraz je to Žiar nad Hronom, sme mali teologickú fakultu. Tak ja som tam išiel študovať. Ale vedeli sme, že príde čas, keď pôjdeme.“

Medzitým pokračoval v štúdiu filozofie a teológie, ďalší pokus o útek sa však rýchlo blížil. Pred vianočnými sviatkami v roku 1949 dostal s kamarátom falošné telegramy, v ktorých im oznamovali vážne zdravotné problémy ich rodičov. Cieľ bol jasný – získať povolenie na odchod zo školy: „(Kamarát) dostal telegram o pol desiatej a ja o pol jedenástej. ,Tvoj otec je so zlomeninami v Bratislave nemocnici. Príď ho ihneď navštíviť. Tvojho otca.? Všetko sme sa už dohovorili, ako to bude. Ten druhý nemal nijaký problém, lenže mňa poznali z Bratislavy, prefíkaného, mazaného. ,No, ty nepôjdeš nikam! Pretože my vieme, že ty chceš Vianoce prežiť medzi tvojimi kamarátmi, priateľmi, nepôjdeš nikam!?“ Nakoniec predstaveného „obmäkčil“, ten mu ale stále úplne nedôveroval: „Valábek sa volal a hovorí: ,Rozmýšľali sme, pôjdeš do Bratislavy. Tu je Horniak ekonóm, dá ti peniaze. A v Bratislave kúpiš ryby a tie potom prinesieš.? Tak chceli vedieť, že ich neoklamem. Poznali ma už veľmi dobre.“ Vzal si peniaze a odišiel na vlak. V Bratislave nechal kúpiť ryby známemu a poslal ich do kláštora: „Ryby prišli, ja som neprišiel. Predstaveného išiel šľak trafiť.“

Svoj zámer utiecť neprezradil ani najbližším. Aby kamufláž bola dokonalá, poslal priateľovi do Prahy podpísané pohľadnice, ktoré rodičia dostávali v domnienke, že tam Jozef žije. Dňa 22. decembra 1949 odišiel vlakom do Moravského Svätého Jána. Skupinka utečencov prišla po niekoľkohodinovom pochode okolo polnoci k rieke Morava: „Bahno, všetko to pršalo, ale začalo aj mrznúť... Oni mali člnok, ale už nie z dreva spravený, ale bol nafúkaný. Tak sme tam čakali, o pol jednej a o pol druhej už sme boli v Rakúsku, na druhej strane.“ Ocitli sa v sovietskej okupačnej zóne Rakúska, no šťastlivo sa dostali až do Viedne, kde od medzinárodnej organizácie pre utečencov získali preukazy. Pomoc im na istý čas poskytol aj saleziánsky dom v americkej zóne vo Viedni, boli však úplne bez prostriedkov. Podarilo sa im dokonca zadovážiť si rakúske občianstvo, no ich cieľom bolo čo najskôr prejsť do Talianska. V januári 1950 preto Jozef s kamarátom Jankom nastúpili do vlaku smerujúcom do Linzu: „Stalo sa to, že vlak zastal, rieka Inn a zastal. A hneď vojsko, vlak obsadili ruskí vojaci. A to najhoršie bolo, že my sme sedeli v prvom vozni, to bolo najhoršie pre nás. A čo to znamenalo? To znamenalo, že oni začali kontrolovať odzadu toho vlaku. A vlak bol preplnený, pretože v tom čase nebola druhá možnosť, tie vlaky chodili z jednej zóny do druhej... dve hodiny sme tam čakali, kým prišli Rusi. Viete si predstaviť aké nervy?“ Našťastie v ruskej hliadke nevzbudili žiadne podozrenie a mohli opustiť sovietske pásmo. „A môj kamarát, keď sme prišli na stanicu, tak ten si sadol a ani nevedel kde je. Sedeli sme tam, v zime, mráz. Skoro dve hodiny na stanici sme sedeli a necítili sme zimu, ani nič. Len sme boli šťastní, už sme boli akoby sme povedali, že po smrti pôjdeme do neba.“

Vďaka pomoci ďalších rehoľníkov sa dostali ďalej, cez Salzburg do Innsbrucku. „Bola zima, sneh padal a my aj hladní. Prídeme do Innsbrucku, tak čo? Kde pôjdeme? Nevedeli sme, kam sme mali ísť.“ Opäť im však poskytli prístrešie rehoľníci, podarilo sa im dokonca získať pas Červeného kríža, čo im umožnilo dostať sa až do Turína, kde ihneď zasadli do univerzitných lavíc. „Neskôr som sa dozvedel, že tu na Slovensku ma hľadali eštebáci... Oni ma chceli chytiť, ale nevedeli, kde som. Lenže ja som nikdy nevystupoval s mojím meno.“ V Taliansku používal totiž meno po matke, doma rodičia navyše stále tvrdili, že študuje v Prahe. V Turíne bol v júli 1953 vysvätený za kňaza, svoju prvú svätú omšu celebroval slovenským emigrantom v Paríži. V Taliansku sa však dozvedeli, že Jozefa hľadá Štátna bezpečnosť, predstavení sa preto rozhodli poslať ho ešte v roku 1953 do Južnej Ameriky. „Hneď po vylodení som stretol jedného misionára, ktorý bol na ceste do Chile. Určili ho na juh do Punta Arenas a presvedčil ma, že je s predstavenými zadobre, a že kľudne môžeme ísť na juh obidvaja.“ Jozef tak skončil neďaleko od Ohňovej zeme. „Prišli sme do Punta Arenas a čo? To bolo v máji a silný vietor, nemal som ani chuť vyjsť z lietadla von. Úžasný vietor, neviem koľko kilometrov, ale neskôr som vedel, že tie vetry idú medzi osemdesiat, stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Videl som, že tam nie je jediná budova, ktorá by mala škridlu alebo čo.“ Napriek tomu, že nevedel po španielsky ani slovo, získal si veľmi rýchlo priazeň svojho okolia a predovšetkým mládeže. „Ja som sa venoval športu... Žiaci, miesto toho aby išli do školy, prišli mi pomáhať, hrali futbal, aj ráno a poobede, tak sme sa skamarátili. Tak som mal za taký jeden mesiac už také oratórium, luxusné na všetkých stranách.“ Aj tu ho poznali pod inými menami – Don José alebo Padre Colo Colo podľa známeho futbalového klubu.

V 60. rokoch prežil síce dva roky v Bolívii, no vrátil sa späť do Chile. Tu pôsobil v hlavnom meste Santiagu: „V Ústredí mládeže sv. Domika Sávia som sa staral o päťsto mladých od 16 rokov. Medzi mladými som bol vždy šťastný. Bol som direktorom oratória, kde sme organizovali športové skupiny, divadelné skupiny a inú kultúrnu činnosť. V Santiagu sme začali robiť prvú mládežnícku omšu pomocou elektronických inštrumentov.“ V Santiagu však nezostal a nasledujúcich niekoľko rokov strávil vedením poľnohospodárskej školy v Linares, kde naňho doteraz spomínajú.

V roku 1968 sa dokonca na niekoľko dní vrátil navštíviť Slovensko, pricestoval ale ako chilský občan: „Ja som neprišiel ako Slovák. Ja som musel zameniť (peniaze) na hraniciach. Koľko tu budem dní, toľko dolárov.“ Prvú omšu odslúžil v rodných Ostradiciach 15. augusta. „Potom prišli Rusi.“ Stretol sa s nimi na Sliači a hneď prišiel na spôsob ako predísť problémom. „Kúpil som si komunistický odznak a zapol som si ho. Rusi sa dívali...Išiel som vlakom domov, sadol som si vedľa okna a vedľa mňa si nikto nechcel sadnúť. Ani v autobuse nikto... Všetci boli na mňa zúriví.“ Po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ostal ešte niekoľko dní na Slovensku, ale bol pod kontrolou policajtov. „Každé ráno prišli, či sa mi niečo nestalo. Kontrolovali ma ako cudzinca.“ Vrátil sa do Chile, tu ho však po rokoch dostihli následky rôznych „obchodov“, ktoré, ako tvrdí, robil na podnet iných osôb, pričom údajne ani nevedel, čo podpisoval. Jedného dňa sa na jeho prahu objavili policajti, ktorých osobne poznal: „Teraz sme neprišli piť víno, prišli sme Vás zatknúť. Interpol Vás hľadá už sedem rokov.“ Podvod sa stal v Santiagu, vyšetrovanie a proces sa ťahali niekoľko rokov. Konštatuje: „Ja som musel z Chile utiecť.“ Začiatkom 90. rokov sa preto vrátil na Slovensko. Pracoval ako ekonóm, predovšetkým však pokračoval v práci s mládežou. V súčasnosti trávi jeseň svojho života v Šaštíne. „Mal som toľko životných prekvapení, ale nikdy som nestratil radosť zo života. Človek musí prijať výzvy tak ako sú.“

Príbeh pamätníka spracovali: Martina Fiamová a Barbora Borbélyová.

Doplňujúce informácie:
Matúš Lukáč: Krst Ohňovou zemou. Dostupné na: www.dtp.sk/zrno/

Vytlačiť