Príbeh pamätníka Jaroslav Fabok (1921)

„Vták môže byť len voľný, ale aj človek môže byť voľný. Ale slobodný môže byť len človek, v tom je tá výhoda.“

  • narodil sa 17. februára 1921 v obci Silbaš v bývalej Juhoslávii;
  • v roku 1925 sa celá rodina presťahovala na Slovensko do obce Dolná Krupá pri Trnave, neskôr žili v Novom Meste nad Váhom;
  • v roku 1943 sa dostal do tajného anglického hnutia, pôsobil v skupine Flora;
  • v roku 1944 sa zapojil do SNP, pripojil sa k partizánskej brigáde Pavel, bol zadržaný a istý čas strávil v zajateckom tábore v Nitre;
  • ako funkcionár Demokratickej strany pracoval do 24. februára 1948, kedy ho zatkli a odsúdili na niekoľko rokov;
  • v roku 1948 sa mu podarilo ujsť za hranice, do Nemecka;
  • v krátkej dobe bol zvolený do Ústredného komitétu Československa vo Frankfurte, neskôr pôsobil ako podpredseda Demokratickej strany pre Nemecko;
  • stal sa aj členom americkej spravodajskej skupiny;
  • v roku 1949 ho po príchode do Československa zatkli a odviezli do Prahy na ŠtB;
  • súd ho odsúdil za špionážnu činnosť, dostal trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na doživotie;
  • v roku 1960 ho neprepustili na amnestiu ako väčšinu vtedajších politických väzňov;
  • prepustený na slobodu bol až v roku 1965;
  • je jedným zo zakladateľov Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv (SONOĽP);
  • dodnes je aktívny v Konfederácii politických väzňov Slovenska.

Detstvo

Jaroslav Fabok sa narodil 17. februára 1921 v Juhoslávii v Silbaši. Matka pochádzala zo Sibíri, otec bol legionárom, neskôr kováčom a roľníkom. Po príchode na Slovensko v roku 1925 začal pestovať chmeľ. Keď jeho cena klesla veľmi nízko, otca to psychicky položilo. Stal sa z neho alkoholik, a tak sa Jaroslav s matkou museli sami postarať o rodinu. „V roku 1929 boli voľby v Amerike, ktoré vyhral Herbert Clark Hoover. To bol ten, čo vyhlásil prohibíciu. V tom období chmeľ klesol na tristo korún. Otca táto správa psychicky položila. Dal sa na alkohol. Chodil len do krčmy. My sme ostali sami s mamou. Otec ten bol stále v alkohole. Mama ako jediná nás držala. A to viete, boli sme štyri deti. V roku 1932 sa narodil brat Alexander, to bolo po tomto všetkom, čo sa doma dialo. Mama v tejto, dalo by sa povedať, tragickej situácii držala všetko pokope. Retrospektívne som pochopil, že všetky tieto negatívne stránky mi mimoriadne pomáhali, lebo stále som musel byť v práci a stále som mal pocit zodpovednosti. Lebo mamuša vždy vravela: ,Synočok môj, ty si najstarší. My dvaja to musíme všetko držať.‘ A to sa aj dialo.“

Zamilovaný...

Meštiansku školu vychodil v Kremnici. V roku 1939 sa presťahovali do Nového Mesta nad Váhom, kde navštevoval gymnázium. Odtiaľ chodil za prácou na Myjavu do firmy Tauš, kde pracoval ako skladník, popritom hrával divadlo a navštevoval zbor evanjelickej mládeže. „A tam som chodil s jedným dievčaťom, za ktorým chodil nie dôstojník ale čakateľ na dôstojníka, alebo niečo podobné, nejaký Valenta. Bol som komunikatívny, mal som kontakty s ľuďmi a hlavne som sa vedel baviť, vedel som spievať, recitovať. Ten dôstojník bol celkom iný typ, ale tiež bol do tej dievčiny zamilovaný. Ona ho nechala a venovala sa mne. Ale čo čert nechcel, narukoval som na vojenčinu do Zemianskych Kostolian a naraz tam vidím jeho. Tak si viete predstaviť, ako asi vyzeral môj nástup na vojenčinu. Všetci vojaci boli na baraku a ja som sa musel plaziť, behať, prezliekať v plnej poľnej a tak ďalej. ,Ja ti ukážem, čo je vojna!‘ A dopadlo to asi tak, že som dostal horúčky, pretože som bol na tom zdravotne dosť zle. Jednoducho som ten jeho teror nevydržal.“

Práca v spravodajskej skupine

V roku 1944 sa Jaroslav Fabok zapojil do Slovenského národného povstania ako tlmočník. Pripojil sa ku Grznárovej partizánskej brigáde Pavel, v ktorej významnú úlohu zohral kpt. Trojan. V Tužinej pri Nemeckom Pravne ich ako partizánov zajali, neskôr ich previezli do nemeckej jednotky v Prievidzi, tam ich vypočúvali a potom odviezli do zajateckého tábora v Nitre. Po návrate domov pracoval ako funkcionár Demokratickej strany až do 24. februára 1948, kedy ho zatkli a odsúdili na niekoľko rokov. Vyšetrovaný bol na slobode, čo mu umožnilo ujsť za hranice, konkrétne do Nemecka. V krátkej dobe bol zvolený do Ústredného komitétu Československa vo Frankfurte, neskôr pôsobil ako podpredseda Demokratickej strany pre Nemecko. Následne na to sa stal členom americkej spravodajskej skupiny. Bol poverený takzvanou priemyselnou a politickou špionážou. „Bol som ich takzvaný ,safe house‘. Prechádzali sme tam rôznym tréningom, školením a tak ďalej. Z hľadiska materiálneho sme sa mali výborne. Dostal som sa k splneniu svojich predstáv. Nadväzovať kontakty s mojimi ľuďmi. Išlo mi hlavne o to, aby som sa dostal naspäť. Aby som ten môj postoj proti komunizmu a proti idey, ktorú som neovládal, dal najavo. Aby som mohol vytvárať určité podmienky odporu proti tomu štátu. Podotýkam, že to reprodukujem z pohľadu, ako som to videl vtedy. Zo súčasného hľadiska to bolo veľmi naivné. Ale bridilo sa mi byť ako tí druhí, ktorí do tajnej služby išli len kvôli tomu, aby sa dostali k teplejšiemu miestu alebo k nejakým dolárom. To, že som bol zatknutý ako agent priemyselnej, hospodárskej a politickej špionáže, to je jasné, taká bola náplň. Bola to požiadavka, ktorú sme mali plniť. Ja som v tom nevidel nič zlého, lebo ja som bol vtedy proti tým komunistom.“

Vnútorná sila

V roku 1949 ho počas jeho prvej misie v Československu zatkli a odviezli do Prahy, kde ho vyšetrovala ŠtB. Súd ho odsúdil na trest smrti, no vzhľadom na § 113, neskôr dostal doživotie. V rôznych väzeniach a uránových baniach strávil dlhé roky. Ťažké chvíle mu pomohla prekonať jeho vlastná psychologicko-filozofická stratégia. „Blížil sa súd. No ale to viete, súd. To všetko čo bolo, tak za také veci sa dával špagát, povraz. A teraz u vás vzniká taká základná filozofická teda existenčná otázka: ,Prečo? Nezabil som nikoho, nikomu som neublížil, nekradol, nerozbil som a tak ďalej. Mám akurát rozdielne názory.‘ Ale komu klásť tieto otázky? Tak som musel tie otázky klásť sám sebe. Tak to boli dlhé noci, kedy človek nespal, lebo to nie je maličkosť, keď ste uzavretý, kde každý je v akejsi obave, strachu. Tam nemáte sa o koho oprieť, že vám dá sily, lebo každý chce tú silu. Tak nakoniec človek sa musel prepracovávať sám k sebe a hľadať silu v sebe. A tam mám dojem, že zase bola výhoda toho čo mi dala mama po genetickej stránke. ,Baľšaja Sibír‘, človek zvyknutý na to. Tak naraz ako keby som zachytával takú určitú vnútornú istotu, akože nebudem popravený.“

Poznanie

Jaroslav Fabok prežil za mrežami celých šestnásť rokov, no napriek tomu tvrdí: „Pre mňa to boli najbohatšie roky môjho života. Tam som sa prepracoval vlastne k tomu, čo dnes viem. Zdá sa to paradoxné, ale vďaka tým straníckym tlakom, kde stranu beriem ako nevedomého prostredníka, či už to bolo pri vyšetrovaní alebo na samotkách, kde bol hlad, kde bolo chladno a kde bola obrovská samota, vyšetrovanie a stále vyhrážanie sa trestom smrti na každom kroku, to boli vlastne najbohatšie mesiace môjho života, ktoré by som nechcel za nič zameniť. Lebo to, čo som pochopil a poznal, to je k nezaplateniu. To ma postavilo na vlastné nohy videnia. To je vtedy, ako keď napríklad neviete vôbec plávať, ale geneticky má človek niečo zakódované. A potom, keď ho hodia do vody, tak sa bojí, ale začne sa trepať a naraz zistí, že vlastne vie plávať a že sa vie udržať. A tam som zistil pod tlakom týchto okolností práve to, že vlastne človek má v sebe kľúč, ktorým môže otvoriť tie informácie, ktoré ho oslobodia.“
Na slobodu bol prepustený až v roku 1965, nakoľko mu v roku 1960 bola zamietnutá žiadosť o prepustenie na prezidentskú amnestiu. Zo svojich spomienok napísal knihu s názvom Čo mi dalo väzenie. Je jedným zo zakladateľov Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv (SONOĽP) a dodnes je aktívny v Konfederácii politických väzňov Slovenska.

Príbeh pamätníka spracovali: Eva Blašková, Barbora Borbélyová

Vytlačiť