Príbeh pamätníka Ján Janok (1929)

„Boh posielal do cesty vždycky ľudí, ktorí pomáhali splniť to čo Boh chcel aj pre moje dobro, alebo uľahčiť tú situáciu, v ktorej som bol.“

  • Ján Janok, redemptorista, sa narodil 2. marca 1929 v obci Dlhé Klčovo;
  • vstúpil do rehole redemptoristov, rehoľné sľuby vykonal v roku 1947;
  • zmaturoval v roku 1949;
  • z 13. na 14. apríla 1950 zažil Barbarskú noc, potom ich sústredili na Králickom Sněžníku;
  • 5. septembra bol odvedený do Komárna do PTP;
  • prepustený na Silvestra 1953, išiel do Bratislavy, pracoval v Stavoindustrii, väčšinou na vojenských stavbách;
  • potom pracoval vo Výskumnom ústave priemyslu celulózy, kde robil prekladateľa, ovládal jazyk ruský, nemecký, anglický a francúzsky;
  • v roku 1955 išiel študovať do Prahy hygienickú službu podľa sovietskeho vzoru;
  • 1968 sa prihlásil do seminára, kňazskú vysviacku mal 28. februára 1971;
  • nedostal súhlas pôsobiť na Slovensku, tak išiel do Liberca ako výpomocný duchovný;
  • na jar 1977 dostal pozvanie pracovať v košickej diecéze;
  • 2. apríla 1970 ŠtB založila na neho signálny zväzok, spoluprácu odmietal, že sa to prieči jeho svedomiu;
  • po Novembri 1989 sa aktívne zapája aj do obnovy rehole redemptoristov.

Ján Janok sa narodil 2. marca 1929 v obci Dlhé Klčovo. Jeho rodičia Andrej Janok a Alžbeta, rodená Majerníková, sa narodili v roku 1904. „Brali sa mladí, sedemnásťroční a tak sa dožili šesťdesiatpäť rokov spoločného života. Otecko zomrel, keď mal osemdesiatdeväť a mamička ako osemdesiatštyriročná. Boli to pre mňa veľmi vzácni rodičia. Vzácni, pretože boli ozaj oddaní Bohu, kresťania, ktorí žili tento kresťanský život nielen v kostole, kde sa pravidelne chodilo, ale aj v každodennom živote. Otecko sa preto tak skoro ženil, lebo potreboval gazdovať. Dedko nemal preto zmysel, tak on sa ujal gazdovania a s snažil sa svoj majetok rozšíriť.“

Obec Dlhé Klčovo ako posledná obec okresu Vranov bola menej významná. V tom čase neboli dobré cesty, nebola autobusová doprava. Keďže obec je medzi riekami Ondavou a Topľou, často dochádzalo k ich vylievaniu. „Do kostola sme chodievali buď do Nižného Hrušova alebo do Sačurova. Ani na jednu, ani na druhú stranu nebol poriadny most, takže takto sme boli často odrezaní od okolia.“ Rodičia žili kresťanský život v praktickom i rodinnom živote. V rodine neboli vážne hádky. Mal prísnu výchovu.

Detstvo prežil v rodnej obci s bratmi Andrejom, Jánom a Jurajom, ktorý bol najmladší, najstaršia sestra zomrela keď mala dva týždne. Ako dieťa pomáhal rodičom aj pri prácach na poli. V obci ukončil 5 tried základnej katolíckej školy. Učil ho aj Jozef Hurčík, dobrý učiteľ a muzikant. „A ten nás presviedčal, chlapcov predovšetkým, chlapci, choďte aspoň do meštianskej školy do Vranova, budete mať predsa len viac lepšie vzdelanie. A tak som sa aj prihlásil, bolo nás celkom päť, ktorí sme boli ochotní ísť do Vranova na bicykli každý deň, pretože nebol ešte autobus.“ Jeho vzorom bol jeho menovec strýko Ján Janok (starší), ktorý sa narodil 30. marca 1913 tiež v obci Dlhé Klčovo, zomrel 6. februára 1986 v Bratislave. Bol kňaz, redemptorista a ukončil štúdiá v Čechách. Bol vynikajúci profesor fyziky a chémie „V roku 1939 mal primície a vtedy som sa vlastne s ním prvýkrát stretol, pretože vtedy sa nechodilo domov z kláštora." Strýko navrhol, „aby som mohol ísť študovať do Bratislavy na gymnázium a bývať v kláštore, kde by rodičia menej platili a mal by som možnosť už vyššieho vzdelania.“ V tom čase redemptoristi kúpili v Podolínci veľký kláštor piaristov a zriadili tam juvenát, „to bol malý seminár v diecéznom ponímaní. Chlapci jedenásťroční tam vstupovali, nezáväzne. A tak po prvom ročníku v Bratislave štyria z juvenátu dochádzali vlakom do Kežmarku.“

„V 1944 sme mali pokračovať, ale prišlo povstanie, tam to bolo veľmi tvrdé. Bol front priamo pri Kežmarku, tak nás poslali domov a ja som odišiel teda s inými ešte k rodičom.“ V marci 1945 bola možnosť doštudovať školský rok v Michalovciach, ukončil piatu triedu a dostal aj vysvedčenie. Predstavení rozhodli, že sextu, šiestu triedu bude už študovať v Bratislave. „Počas môjho pobytu v kláštore som získal kňazské aj rehoľné povolanie. Som jednoducho zistil, že to, čo žijú títo moji bratia, s ktorými som sa stretával, tak že to je aj môj ideál, ktorý mi Boh dáva.“

Po sexte sa išlo obyčajne už do noviciátu, rehoľné sľuby vykonal v roku 1947 a keďže komunisti po vojne v Podolínci zrušili školu, študoval v Gymnáziu v Rožňave a býval v budove malého seminára. Zmaturoval v roku 1949, ale už v tom roku boli aktivity útlaku voči cirkvi a reholiam, čo sa prejavilo aj tým, že 29. marca 1949 násilím odobrali juvenát a budovu poštátnili. Redemptoristi mali od roku 1924 svoju vysokú školu – študenták pri Prahe na Svatej Hore. Študovalo tam asi 40 študentov, z toho desať zo Slovenska. Z 13. na 14. apríla 1950 bola Barbarská noc, ako to nazval kardinál Korec. „Keď prišiel vrátnik otvoriť, tak hneď tam vložili nohu medzi dvere, automaty do rúk, v záhrade už boli poschovávaní títo rôzni pomocníci, boli to oblečení alebo milícia a prišli ma zobudiť. Boli sme traja alebo štyria na izbe. Rýchlo sa oblečte, do kufra si vezmite najnutnejšie veci, do polhodiny sa musíte zbaliť, však za tri štyri dni sa vrátite. To bolo také prvé cigánstvo, ktoré samozrejme sme im neverili, pretože ak sme v ich rukách, ťažko človek by dúfal, že to je len takáto nejaká hra." Odviezli ich na Králický Sněžník. „To bol kláštor, ktorý mali Nemci, sudetská viceprovincia.“ Pracovali na JRD. „Ráno nás zobral jeden policajt a išli sme tam. Mali sme zakázané hovoriť s ľuďmi. Komunisti pripravovali zatýkania a odsúdenia a pripravovali veľký proces, ktorý bol na Veľký piatok, odsúdili 10 predstavených. Z redemptoristov tam bol ešte páter Ján z Čiech a on bol ako najväčší vinník tejto skupiny. A najprv mal dostať teda trest smrti, potom to zmenili doživotie.“

Na veľkonočný utorok ho prišla navštíviť nečakane jeho mama. „Bola ale odvážna žena.“ O pár dní ho prišiel navštíviť otec, našiel ho ale už na Králikách. „Ohlásil sa, tak v sprievode policajta som mohol s ním chvíľu rozprávať. Tak som videl otecka plakať. Prečo plakal? Tak viete, keď ma tam videl v sprievode policajta, nič neurobil a takto ste ho tu internovali?“ Komunistická moc likvidovala aj katolíckej školstvo, zrušili všetky semináre, študentáty a ponechali len dva centrálne semináre v Bratislave a v Prahe. „Tak my sme na pokyn predstavených samozrejme nešli, pretože to nebolo schválené z Ríma. Tak povedali, dobre, tak keď nechcete tam ísť študovať, tak pôjdete na vojnu“. Dňa 5. septembra boli odvedení do Komárna do PTP (pomocný technický prápor), kde dostali základný výcvik. Ján Janok spomína na 40-mesačný pobyt v PTP ako jednu vysokú školu a ťažšie okolnosti zvládal heslom svojho života „Boh posielal do cesty vždycky ľudí, ktorí pomáhali splniť to čo Boh chcel aj pre moje dobro, alebo uľahčiť tú situáciu, v ktorej som bol.“ Obmedzovanie slobody mnohých spájalo a vytvárali sa ostrovy kamarátstva, vzájomnej pomoci a solidarity. Situácia v PTP silne závisela aj od veliteľov. Jeden veriaci nadporučík dostal ako trest byť veliteľom „farárskej roty", ale snažil sa napomáhať zvládať pobyt v PTP aj tým, že nebránil v návštevách bohoslužieb. „Veliteľa potom očiernili, že nám vychádza v ústrety, že mu učíme deti náboženstvo, tak ho poslali preč a dali nám iného inštruktora.“ Iní velitelia boli prísnejší. Nejaký čas mali aj maďarských inštruktorov. „Nevedeli ani po slovensky, ani na stroji písať, tak veliteľ prišiel na myšlienku, mňa zavolal a hovorí, že teba urobím pisárom roty.“ V PTP si svojpomocne aj pomáhali, keď kuchári zle varili, „jezuiti sa poradili a povedali a my vezmeme kuchyňu“. Počas pobytu v PTP si klerici navzájom pomáhali a počas dovoleniek sa pre niektorých organizovali aj tajné vysviacky v Rožňave cez biskupa Pobožného, alebo tajných biskupov Hnilicu a Korca. Dvaja dirigenti kapucín a dominikán založili spevokol a mali veľký úspech a chodievali vystupovať do okolia či aj do rozhlasu. Janok hral aj šach a mal tak možnosť zúčastňovať sa súťaží aj s ľuďmi mimo PTP.

„V marci 1953 zomreli najprv Stalin, potom Gottwald, tak to boli veľké smútky. Furt sa v rozhlase smútočne vysielalo.... predsa len sme si mysleli, že sa to trošku uvoľní.“ Keď pracovali v Stavoindustrii, spočiatku pracovali zadarmo, ale keď velitelia zistili, že výkon je slabý, tak ich začali platiť ako ostatných zamestnaných, časť im zrážali na výdavky spojené s PTP, ale časť dávali aj na vkladné knižky. „Potom Zápotocký urobil menu peňazí, hoci ešte večer sľuboval, že žiadna mena peňazí v máji nebude, ale ráno už bola jedna ku päťdesiatim a tí, čo mali na knižke, tak jedna ku piatim.“

Ján Janok bol prepustený z PTP na Silvestra 1953 a išiel do Bratislavy ku strýkovi, kde bývali spoločne na priváte. Tým nastala pre mnohých nová situácia, isté triedenie duchov. „To triedenie nastalo už po skončení PTP. Prečo? Môj názor je tento. My sme boli spolu s kňazmi, spolubratia, modlili sme sa, omše sme mali, možnosť mať účasť alebo slúžiť, tak nás to držalo. Potom naraz každý musel ísť sám. Bol hodený akoby do vody a plávaj sám.“ Pracoval v Stavoindustrii, väčšinou na vojenských stavbách, určitý čas ako úkolár.

Od 17. novembra do konca roka pracoval vo Výskumnom ústave priemyslu celulózy, kde robil prekladateľa, lebo slušne ovládal jazyk ruský, nemecký, anglický a francúzsky. Na jednom stretnutí redemptoristov povedali: „Bolo by dobré keby niekto študoval medicínu. Vieš, keď sa toto všetko zrúti a bude zase juvenát, tak by si tam učil, aj ako lekár by sa staral o tých chlapcov.“ Na prijímacie skúšky išiel ako 26-ročný, a cítil sa ako „medzi slepými jednooký je kráľom. Lebo vtedy si oni vytvárali svoju socialistickú inteligenciu, trojmesačné maturity a podobne. A tých teraz tlačili na školu.“ V roku 1955 museli štyridsiati ísť študovať do Prahy hygienickú službu podľa sovietskeho vzoru. Tam došlo udanie z dediny, že jeho otec nechcel vstúpiť do družstva a jeho syn študuje na fakulte a tiež že bol u redemptoristov. A tak v štvrtom ročníku bol v roku 1959 vylúčený zo školy. Mal už svoju skúsenosť, že ak „Pán Boh chcel niečo, aby som dosiahol, tak mi poslal ľudí do cesty, aby mi urobili nejaký ten chodníček.“ Jednou z hlavných prekážok na ktorej trvala komunistická strana bolo, aby jeho otec vstúpil družstva. „Tak som hovoril otcovi, vy nemusíte kvôli mne do družstva. Vy ste tu traja s dvoma bratmi, gazdujete, vy si robte po svojom. Ja som redemptorista, nemal som žiadne túžby byť lekár. Ale otec videl, že ho to neminie, tak to teda ako podpísal s tým, že keď bude celoobecné, aj on vstupuje.“ Druhou prekážkou bol dekan, ktorý podpísal vylúčenie zo školy. Bol tvrdý komunista, ale vtedy odišiel pracovať do diplomatických služieb. Namiesto neho prišiel nový dekan. Ten síce bol tiež komunista, ale sedel aj v Dachau. „Potom ma dekan zavolal a hovorí, no viete, my tiež komunisti máme svedomie, že aby sme vám neublížili, no ale viete, vy ste boli v tom kláštore, no a čo keď vo vás niečo z toho kláštora zostalo?“ Odvolanie bolo úspešné a po 13. októbri mohol výnimočne pokračovať v štúdiu 6. ročníka, mal už 32 rokov a dokonca ho zvolili do ročníkového výboru, kde boli štyria komunisti a dvaja nestraníci. V Prahe v Karolíne mal promóciu 18. júla, kde mal posedenie aj s príbuznými a jeho strýko to všetko zaplatil.

Dostal umiestenku pracovať ako lekár v Bardejove, kde nastúpil 1. augusta. Ale už 9. augusta jeho strýka zavreli, aj pátra Doležala, pátra Bednárika a ostatných. Dňa 15. septembra ŠtB predvolala Janoka na Februárku v Bratislave, kde ho vyšetrovali celý deň. Dňa 5. decembra súd v Justičnom paláci odsúdil jeho šiestich spolubratov. Strýka Janoka odsúdili ako vedúceho skupiny, vatikánskeho špióna, dostal šesť a pol roka, páter František dostal šesť a pol roka, páter Bednárik Jozef, ten dostal štyri a pol roka, páter Jurík František ten dostal tri a pol, páter Doležal dva a pol, páter Konc rok a pol. Odsúdili s nimi aj piatich civilov. V máji 1962 na veľkú amnestiu všetkých pustili okrem strýka Janoka. Keď niekto mal odsedené polovicu trestu, „tak existovala takzvaná socialistická záruka, že keď si podal žiadosť a oni boli ochotní ho zobrať, tak na desať rokov dostal podmienku, že ho hneď pustili. Čiže na Vianoce, akurát na Štedrý večer prišiel strýko domov.“

Janok sa prihlásil do seminára v roku 1968. „Vtedy bol totiž taký zákon, že keď mal niekto vysokú školu a hlásil sa znova na vysokú školu, na inú a prijali ho, tak ho musel zamestnávateľ pustiť. Moja situácia bola taká, že som sa tri roky pripravoval na druhú atestáciu, tú som aj urobil v máji a potom som v septembri nastúpil do seminára.“ Keďže v Bratislave nechceli brať tých, ktorí mali už nejaké školy alebo boli rehoľníkmi, preto sa redemptoristi rozhodli pre štúdium v Čechách. Predstavený, strýko Janok, bol viceprovinciálom, „tak navrhol a zariadil, že ma vysvätili 28. februára 1971, medzitým z Ríma došlo pozvanie, aby som ako lekár mohol ísť do Ríma. Tam máme akadémiu Alfonziánu, to je pre morálnu teológiu, že by som si urobil aspoň licenciát a ako lekár učil pastorálnu medicínu, lebo nemali na to redemptoristu." Ale pán Pavlík z povereníctva povedal, „nikam nepôjdete, tu si budete sedieť na zadku a nikam nepôjdete, do Ríma.“ Už bol problém vybaviť primície, ale nakoniec súhlas dostal a prišlo tam 900 áut a nedostal súhlas pôsobiť na Slovensku. Išiel do Liberca ako výpomocný duchovný. „Takže sme vlastne miesto troch kňazov boli piati a tak sme tam pracovali v Liberci. Bola to dobrá požehnaná práca, zaujímavé, že nám tam nechali súbor detský, mládežnícky, aj dospelých. My sme sa každú sobotu s mladými po omši stretli na fare, dve hodiny sme mali. Hodinu som mal s nimi program, druhú sme spievali, vystupovali a oni to tolerovali.“

Na jar 1977 dostal pozvanie pracovať v košickej diecéze, aj z dôvodu aj starostlivosti o starých rodičov. Po dvoch rokoch vybavovačiek súhlas nakoniec dostal. „V Košiciach sa za mňa veľmi zasadzoval pán vikár Onderko. Z toho vznikla taká fáma a to som našiel v tých spisoch, ktoré som dostal od ÚPN, že chcel, aby som bol ja riaditeľom biskupského úradu, ale to som nikdy nechcel, ani ja som nemal o to záujem.“ 1. júna začal pôsobiť ako kaplán v Košiciach v Dóme, mal na starosti aj Košickú Novú Ves. O osobnosť Janoka prejavila záujem aj ŠtB. 2. apríla 1970 bol založený k jeho osobe signálny zväzok, krycie meno Riaditeľ. „Keď som ja v Bardejove nastúpil a keď našich zavreli a mňa teda nezavreli, tak jeden z dôvodov mohlo byť aj to, že ma získavali za agenta. A v spisoch som našiel záznam, to, čo som vedel, len nie všetky tieto detaily, že na mňa teda nasadili verbovku a síce do akcie Redis." To bolo 31. januára 1962. Spoluprácu odmietal, povedal, že sa to prieči jeho svedomiu, „tak 20. augusta 1962 ukončili verbovku“. Potom nasadili odpočúvanie telefónov, kontrolovali poštu. Nasadili mu aj volavku, jedno dievča z KNV. „Otec je eštebák a tak jej to nedali, tak chcela by sa teraz pokrstiť." ŠtB išla po dvoch veciach, či nie je tajný biskup a či nie je vedúcim podzemnej cirkvi a laického apoštolátu. Mysleli si tiež, že je predstaveným redemptoristom na Slovensku.

November 1989 Janok považuje sa Boží zázrak, otvárali sa nové slobodné možnosti pôsobenia aj pre redemptoristov, pánovi vikárovi oznámil, že je viceprovinciálny predstavený a ten povedal „1. januára ako kaplán ste voľný a môžete odísť do Bratislavy.“

Redemptoristi otvorili noviciát v Podolínci, v roku 1990 ho začali siedmi, a študenti od roku 1993 začali študovať v jezuitskom inštitúte v Bratislave. „Ja som nesmierne vďačný, že som vydržal. Pre mňa bola opora strýko, ktorý ma potiahol vlastne sem a potom vždycky mi ako bol oporou, príkladom. Aj na tú medicínu teda ma vyslal a tak som teda to vyštudoval a pracoval. A som nesmierne rád, že som teda vydržal a že teraz môžem vlastne odovzdávať skúsenosti tým mladším, že som bol aj predstaveným.“

Príbeh pamätníka spracoval: Stanislav Labjak

Vytlačiť