Milan Hamada (1933)

Foto: Milan Hamada

Životopis

Motto: „Ja by som bol rád, keby sa už na Slovensku uplatňovali základné princípy demokracie. A keby na Slovensku nevládla lož.“

Príbeh pamätníka

Milan Hamada sa narodil 9. septembra 1933 vo Veľkej pri Poprade. Už od mladosti inklinoval ku literatúre a filozofii, preto po štúdiu na gymnáziu v Kežmarku prirodzene pokračoval na Univerzite Komenského v odbore literárna veda, slovenčina a ruština. Vysokú školu absolvoval v rokoch 1952 - 1957. Krátko potom pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine. Už v roku 1958 si prichádza robiť ašpirantúru na Ústav slovenskej literatúry SAV do Bratislavy a prijíma miesto na Dejinách staršej slovenskej literatúry. Popri tom sa začal venovať aj súčasnej literatúre a veľmi rýchlo sa dostával do polemiky s hlavným ideológom vtedajšej socialistickej literatúry, Vladimírom Mináčom. Voči invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 mal jednoznačný odmietavý postoj, ktorý bol publikovaný v poslednom čísle Kultúrneho života. V roku 1972 bol prepustený zo zamestnania, odmietol napísať sebakritiku, a na dlhých takmer dvadsať rokov bol zamestnaný v Slovenskej pedagogickej knižnici bez možnosti knižne, či časopisecky publikovať. Počas tohto obdobia bol niekoľkokrát vyzývaný ku zmene politických postojov, čo by mu umožnilo vrátiť sa ku odbornej práci profesijne, túto možnosť však opakovane odmietal využiť. Vo svojom voľnom čase pracoval na štúdiách z dejín slovenskej kultúry. V roku 1990 sa vrátil na Ústav slovenskej literatúry ako vedecký pracovník a zároveň od roku 1993 prednášal na Fakulte humanistiky na Trnavskej univerzite v Trnave. Po roku 1999 sa koncentroval ako profesor v odbore Dejiny umenia a kultúry na pedagogickú činnosť na Trnavskej univerzite v Trnave. Je prvým držiteľom Ceny Dominika Tatarku (1994) za výnimočné literárne dielo.

Výchova k demokracii

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Trvalo to dosť dlho a v istom čase bol tlak na našu rodinu taký veľký, že nás priamo vyháňali z Veľkej, teda zo Slovenska. Pamätám si, že raz prišla akási skupina gardistov práve cez obed, keď sme obedovali a začali spočítavať nábytok, stoličky, na ktorých sme sedeli. Môj otec dostal akýsi nervový záchvat z toho, a to všetko na mňa veľmi zle pôsobilo. Ale vedel som zas odolávať, u nás bola veľmi silná Hlinkova mládež. A poznal som aj toho veliteľa Hlinkovej mládeže, ten ma niekoľkokrát na ulici oslovil a spýtal sa ma, prečo nevstúpim do Hlinkovej mládeže. Ja som povedal, ja chodím do evanjelickej mládeže. Na to nenachádzal hneď odpoveď. Takže ma potom prestal nejako otravovať. Tam bolo združenie evanjelickej mládeže, no a tam sme sa venovali takým veciam, ktorým sa deti venujú, hrávali sme divadlá a podobne. Často som hral úlohu Milana Rastislava Štefánika ako dieťaťa, na stene v izbe mi visel portrét Štefánika. A keď prišla sovietska armáda, keď oslobodila naše mesto, tak jedného dňa k nám prišiel nejaký podplukovník, ktorý vedel čítať aj naše písmo, nielen azbuku. A v izbe sa zastavil a pozeral, čítal Milan Rastislav Štefánik. A povedal mi, naródnyj geroj. A ja som už voľačo vedel po rusky, tak som povedal, da, naródnyj geroj. To si pamätám ako chlapec na ľudovej škole. Čiže tá výchova domáca bola skôr proti Slovenskému štátu, počúvali sme Londýn, ale potom nám zablokovali počúvanie, neviem, ako sa to robilo, tak sme nemohli, lenže tie nálady, tá nálada doma, najmä otcov postoj, otec bol akýmsi stúpencom Masarykovým, to bol človek masarykovského razenia. Tak to všetko na mňa vplývalo veľmi, veľmi dobre. A veľmi rád som prijímal tie reči, ktoré viedol so mnou o svojom pôvode, o Masarykovej demokracii a podobne. To všetko som si osvojoval už veľmi skoro, ako žiak na ľudovej škole. Tak ja si myslím, že napriek všetkému, aj keď moja mama musela veľmi ťažko zápasiť o to, aby nás nevysťahovali. Aby nás nechali tam, chodila po úradoch a vybavovala. Tvrdila, že ona nie je ochotná odísť, že je Slovenka. Napokon to nejakým spôsobom zabralo, proste zapôsobilo to. A už ďalej nás nejako neohrozovali."

Spomienky na vojnu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Pamätám si na nemeckých vojakov, ktorí pôsobili vo Veľkej, ktorí boli v tyle. V každom dome museli ubytovať nejakých tých vojakov a k nám sa dostal nemecký dôstojník, tylový dôstojník akýsi nadporučík, inžinier, ktorý bol mladý. A začal sa mi venovať, rozprávať sa so mnou. Keď sa vrátil zo zamestnania, tak ma vždy zavolal do izby a tam sme sa rozprávali, on sa vyrozprával. O tom, že tesne predtým, ako museli ísť na front, sa zasnúbil a päť rokov nevedel nič o svojej snúbenici, mi vykladal. On ma vlastne aj dosť naučil po nemecky, okrem toho, že som čosi už vedel, lebo v našom okolí bývali nemecké rodiny, tých Spišských Nemcov. A s chlapcami som sa často naschvál rozprával po nemecky, aby som sa naučil. A dosť dobre som vedel po nemecky, ale potom som zabudol, keď som nemal s kým hovoriť. Tak ja som mal na toho dôstojníka veľmi dobrú spomienku. Videl na stene obraz, svadobný obraz môjho otca s mamou a spýtal sa ma, či je to otec, som mu povedal áno, a kde je? Môj otec bol medzi partizánmi v Tatrách. Tam nejaký bunker mali, som povedal, je odcestovaný. On mi iste neveril, ale viac sa nevypytoval, nezisťoval, kde sa môže otec nachádzať. No a pokiaľ ide o oslobodenie, na to sme sa všetci tešili. Teda my sme sa tešili doma. Si pamätám na to ráno, bola zima, bol sneh, a zo smeru od Popradu na konci našej ulice som videl na takých sánkach, ťahal koník a na tých sánkach sedel vojačik. Ruský, sovietsky vojačik. Tá prvá skupina, to boli mladí chlapci, okolo dvadsaťroční. A tak si pamätám, že sme ich veľmi vítali, oni sa zas tešili, vbehli k nám do domu. Jeden vytiahol harmoniku začal hrať. A u nás bývala otcova sestra, bola mladá vtedy ako moja mama. Pili vodku a tancovali, hrali, spievali, lenže oni po postupovali ďalej. Museli odísť a potom prišlo to tylové vojsko. A tí tyloví vojaci nás dosť začali znepokojovať. Bol som svedkom toho, ako sa jeden, asi seržant to bol, nevyzeral ruského pôvodu, skôr bol zdakade tam z kaukazskej oblasti, ako sa pokúšal znásilniť moju mamu. Ja som začal kričať, vybehol som pred dvere a zo susedného domu jeden pán Čech, ktorý tam, ja neviem, akým spôsobom sa dostal, býval v podnájme, ten dobehol. A ten vojak sa zľakol, lebo to bolo veľmi prísne zakázané, niečo také, a ušiel. Ale len v poslednej chvíli. Tak to bolo veľmi nepríjemné."

Povojnové roky, xenofóbia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Po vojne som išiel, som mal asi desať, jedenásť, tak nejako rokov, na gymnázium. Ale keďže v Poprade ešte neexistovalo gymnázium, tak sme museli cestovať do Kežmarku. V Kežmarku bolo staré gymnázium, už za čias štúrovcov vlastne tam bolo lýceum. V Kežmarku existovali počas Slovenského štátu dve gymnáziá, slovenské a nemecké gymnázium. No a na toto slovenské som začal chodiť po vojne. To bolo gymnázium, ktoré malo dobrý profesorský zbor. Ten zo začiatku ešte pôsobil, ale veľmi rýchlo po štyridsiatom ôsmom roku sa situácia menila. Tých dobrých starých profesorov nejakým spôsobom presúvali inde. Prichádzali k nám iní, ktorí nemali ani vysokoškolské vzdelanie, ale boli členmi komunistickej strany, už po vojne to začínalo pôsobiť. Na tom gymnáziu sa totiž prejavovali paralelne dva vplyvy. Jeden bol ten, ktorý zaznamenával isté rezíduá Slovenského štátu. Napríklad v prvej triede gymnázia ma učil matematiku kaplán katolíckej cirkvi, ktorý učil aj spev. No a ten vedel o mne, že mám podľa neho nie veľmi dobrý pôvod, že teda on si myslel, že som Čech. Tak sa správal voči mne veľmi zle, keď som dačo nevedel, tak ma vždy udrel po hlave. Zauškoval, oslovoval nás na kaplána nezvyčajným spôsobom, vošiel do triedy a hovorí, tak čo hovnáriky? Takým nárečím spišským. Proste správal sa veľmi zle. A asi po dvoch rokoch emigroval, ušiel za hranice. Takže aj takí tam ešte pôsobili zo začiatku. Moji spolužiaci boli z Kežmarku a z okolitých dedín. To boli všetko ľudia, ktorí boli vychovaní v slovenskom štátnom duchu. Ale boli tam aj Židia a s tými som sa veľmi rýchlo skamarátil. Ťažko som znášal ten antisemitizmus, ktorý sa aj za Slovenského štátu rozmáhal. Veľmi dobre si pamätám na takú situáciu, keď som stál za mostom smerom do Popradu ako chlapec ešte na ľudovej škole v tom čase, a popri mne odrazu prechádzala skupina dievčat asi v mojom veku, som sa pozrel na ne a každá mala žltú hviezdu na kabáte. To boli židovské dievčatá, ktoré sa ponáhľali na stanicu, odtiaľ v štyridsiatom druhom, ak sa nemýlim, v tom čase odchádzal jeden z prvých transportov Židov zo Slovenska. Takže na túto situáciu sa veľmi dobre pamätám a zanechala vo mne hlboký dojem. Doma som sa mamy pýtal, čo to má znamenať a ona mi to vysvetlila, že Židov prenasledoval štát, aj ich prenasledujú. A že pravdepodobne to s nimi dopadne zle."

Päťdesiate roky, štúdium

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"No to boli najhoršie roky. Naše štúdium, ja som prišiel na vysokú školu v päťdesiatom druhom roku. A tam som zažíval v omnoho vyostrenejšej podobe to, čo som vám spomínal z gymnázia. U nás bol študent na filozofickej fakulte, ktorého sa profesori báli. To bol študent, ktorý kádroval profesorov. A najmä profesorov tých starších, staršej generácie. Takže počúval som prednášky profesora Andreja Mráza, profesora Milana Pišúta. Mráz ten sa veľmi rýchlo prispôsobil novej politickej situácii, ale profesor Pišút bol čechoslovakista. Takže preňho to bolo dosť ťažké. No a potom počúvali sme prednášky profesora Mikuláša Bakoša na literárnej vede, ktorý práve v tom čase vydal knižku Stalin a umenie. A on nám prednášal to, čo napísal do tej knihy. To bolo dačo otrasné. Ja som bol zdesený. Pýtal som sa, či toto je literárna veda. Napokon som tú knižku zobral a chodili sme študovať na hrad. Vtedy tam bolo dosť ticho, fajn tam bolo, bývali sme veľmi blízko pod hradom, v internáte, pri Svoradovom internáte. Ja som nakoniec tú knižku zobral a otrieskal som ju o strom. Takže som ju rozmlátil úplne a zahodil. Môj spolužiak, ktorý sa stal neskôr spisovateľom, Ján Lenčo, ten išiel a hodil ju do Dunaja. Niekoľkí sme prejavili svoj odpor voči takémuto štúdiu. To bolo naše štúdium na vysokej škole. Spomínam si len na profesora Juraja Čečetku, ktorý nám prednášal dejiny pedagogiky, taký spoločný základ. To bola najlepšia prednáška, ktorú som počul o dejinách filozofie. On dejiny pedagogiky prednášal cez dejiny filozofie. Ako takú filozofickú disciplínu. Z toho som mal najväčšiu radosť, lenže o rok ho prepustili z fakulty. Tak vyhadzovali z fakulty niektorých ľudí, ktorí sa potom kdekade ponevierali. Filozof Svätopluk Štúr sa dostal na univerzitu za nejakého referenta do univerzitnej knižnice. A tak, takýmto všelijakým spôsobom. Ale ja som hľadal kontakty s tými ľuďmi, ktorí mi mohli niečo poskytnúť. A tak som si obľúbil profesora jazykovedca Eugena Paulínyho, ktorý prednášal modernú jazykovedu, fonológiu, napísal aj dielo venované fonológii a to ma bavilo. Alebo profesora Isačenka na ruskej literatúre a jazyku, to ma tiež veľmi zaujímalo, lebo on mal úplne originálne prednášky, kde spájal jazykovedu s filozofickým myslením. Upozorňoval na ruský formalizmus, na Trubeckého. To bol zakladateľ modernej jazykovedy. Stalinov spis, v ktorom polemizoval s akademikom Marom, som si prečítal a zistil som, že je to bohapustá ideológia. Vykašľal som sa na to. Tam už som mal rozvinuté kritické myslenie a vedel som, čo mám študovať a čo nemám vôbec prijímať. Český štrukturalizmus som študoval, keď prišiel do Horského parku na vizitu profesor Mráz a videl ma sedieť za stolom a mal som otvorené kapitoly českej poetiky od Jana Mukařovského. Tak sa ma spýtal, a čo to čítate? Hovorím, Mukařovského. No ale to sa nemá. Hovorím, no nemá, ale tu je toho najviac, čo môžem získať. Takže taký mierne znechutený odo mňa odišiel, ale dal mi pokoj, nerobil žiadne prieky. Vysokoškolské štúdium teda bolo dobré len preto, že som sa mohol venovať autoštúdiu, že som si mohol zohnať takú literatúru, ktorú by som nikde inde nezohnal a čítať si to."

Nepriateľ socializmu

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Tak som prišiel sem a tu som sa začal venovať staršej literatúre. Urobil som ašpirantúru, moju prácu mi hneď vydali knižne, ale popri tom som sa začal venovať súčasnej literatúre. No a to bol ten kameň úrazu. Tam som začal premýšľať o charaktere nášho socializmu, a dospel som k názoru, že tento socializmus treba za každú cenu zmeniť. Začal som o tom v súvislosti s literatúrou, s literárnou kritikou písať. Hneď som mal prvú polemiku s Milanom Lajčiakom, ktorý spolu so šéfredaktorom Kultúrneho života Ctiborom Štítnickým zvolali redakčnú radu, chceli ma už tam zlikvidovať. Lenže na redakčnej rade im to nevyšlo Nakoniec sa skončila tak, že som ostal tam, kde som, nedosiahli ani zákaz publikovania literárnej kritiky. Ďalej som písal v šesťdesiatom štvrtom, som mal druhú polemiku, tá bola už veľmi vážna. To bola polemika s hlavným ideológom socialistickej literatúry vtedajšej, Vladimírom Mináčom. Aj v tejto polemike Mináč prehral. Jednoducho som ho porazil v polemike. Nemohol nič proti mne urobiť On síce písal, ďalej rozvíjal potom tie svoje názory, ja som presadzoval názor, že humanizmus je iba jeden. Že humanizmus s prívlastkom už nie je humanizmom, pretože, keď má prívlastok, už je to obmedzený humanizmus. Z ústredného výboru akýsi šéf kultúry Pecho proti mne vystúpil, povedal, že to je buržoázny názor, ktorý ja mám o jednom humanizme. Ale ani to sa neskončilo pre mňa ešte zle. Až potom po vojenskom zásahu, na ktorý som reagoval s niekoľkými ľuďmi, pamätám si v poslednom čísle Kultúrneho života som napísal taký odsudzujúci príspevok, bol tam Vincent Hložník, maliar a ja a taká skupina ľudí. Zo všeličoho, čo som popísal, sa povyberali citáty, tu som práve doniesol, to vám môžem prečítať krátko. Toto bolo stanovisko ústredného výboru strany. To bol taký, ja už nepamätám, to bol citát z toho článku, mimochodom tento môj článok uverejnili aj v zahraničí. Napríklad v Poľsku, v Slovinsku, v Spojených štátoch a podobne. Takže jeden z mojich kolegov, známy dogmatický davista Daniel Okáli, hovoril už o mne ako o nepriateľovi socializmu. Ale keď vstúpili vojská Varšavskej zmluvy do Československa, on ako právnik tento vstup nazval agresiou. Keď Husák označil vstup, vojenskú agresiu, bratskou pomocou, začal aj Okáli hovoriť o bratskej pomoci, a mňa nazval jedným z najexponovanejších predstaviteľov revizionistických protisocialistických názorov. A hovoril o mne, že som spolupracoval s imperialistickými centrálami. Ja som sa v živote so žiadnym zahraničným imperialistom nestretol. Ale v texte to napísané bolo. No a to je celý môj príbeh, ktorý sa potom skončil tým, že som stratil zamestnanie, stratil som možnosť akokoľvek v oblasti literatúry verejne pracovať, publikovať na celých dvadsať rokov."

Vplyv Miroslava Válka

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"Takže ja si myslím, že Válek sa v istej chvíli, vtedy, keď sa oženil so Zorinovou, rozhodol pre politickú kariéru a potom za ňou išiel veľmi rýchlo bez ohľadu na to, ako sa dívajú naňho v slovenskom prostredí. On sa opieral o sovietske rozhodnutie o svojej osobe. Potom pred ním taký človek ako bol Ľudovít Pezlár, ktorý mal na Ústrednom výbore postavenie významného ideológa v otázkach kultúry, bol nímand proti nemu. Válek sa s Pezlárom pravdepodobne ani nestretali. Válek nepotreboval k tomu, aby sa presadzoval nejakého Pezlára. Nikoho. Válek mal takú silu, že keď on rozhodol o tom, že budem nezamestnaný, tak som bol nezamestnaný Povedal mi niekto, kto bol pri rozhovore ministra hospodárstva Mikuláša s Válkom. Válek totiž mal za úlohu ako minister kultúry dať miesta všetkým potrestaným ľuďom, ako som bol ja. Mali dostať, ako Válek povedal, podradné miesta, ale on im mal schváliť miesto. Niektorý môj kolega, Pavol Števček tým, že napísal sebakritiku, preňho založil Válek Ústav literárnej kritiky a stal sa riaditeľom, hoci bol potrestaný. Ale napísal dlhú sebakritiku. Predtým, než ju napísal, prišiel za mnou, keď som už dostal miesto v pedagogickej knižnici, teda nie v rezorte kultúry, prišiel za mnou a povedal mi, poslal ma Miro, že by sme mali spolu napísať sebakritiku. Stačí štyri riadky, povedal. Ja som na to reagoval. Ak Paľo ty chceš napísať niečo, napíš, ale bezo mňa. Ja nikdy nejakú sebakritiku písať nebudem. Ja som svoj názor nezmenil. Bola to agresia, vojenská agresia. Lebo to bolo treba vzdať sa toho názoru a prijať Husákov názor o bratskej pomoci. Možnože to naštvalo Válka, že som tak jednoznačne reagoval na jeho výzvu, možno, to neviem. Takže som potom začal chodiť a hľadať dakde dajaké miesto. Manuálnu prácu, dajako nemali záujem na nejakú manuálnu robotu, robotnícku. A spomenul som si, že existuje technická knižnica, v ktorej robil ten novinár z Kultúrneho života. Teraz mi vypadlo meno, ktorý bol šéfredaktorom Slovenskej republiky potom. Roman Kaliský. Roman Kaliský mal vybavené miesto v Technickej knižnici, robiť nejakého klasifikátora. Na to miesto som sa mal dostať ja, bol som na osobnom oddelení, tam mi pani povedala, že ma pozná z Popradu. Vedúca toho osobného oddelenia, tak sa správala voči mne ako ku krajanovi. Povedala mi, že majú miesto, tak som išiel, to bolo posledný raz, keď som sa stretol s Válkom, išiel som na ministerstvo kultúry ku Válkovi a povedal som mu, keď si mi ty nenašiel, nedal nejaké miesto, ako to vyplývalo z tvojich povinností, našiel som si miesto mimo rezortu kultúry v Technickej knižnici. On na to nepovedal nič. A odišiel som preč. Hej, a pamätám si, ešte som mu povedal, počúvaj, nemohol by si mi dať auto potrebujem ísť do Trnavy, mám prednášku a inak sa tam nedostanem, neviem kedy ide vlak. On ma pochopil tak, že by som sa chcel dostať k autu, kúpiť auto, rýchlo, aby mi pomohol. Jaj, by si chcel auto? Ale nie, ja nechcem, ja nemám peniaze, povedal som. Ja potrebujem auto, aby som sa dostal do Trnavy. Tak povedal, no to nemôžem, to nemám také. No na druhý deň som išiel do Technickej knižnice a tá pani mi povedala, bohužiaľ miesto už nemáme. Tak, to som sa začudoval. A zatelefonoval som Válkovi a vravím, tak čo sa to stalo, povedali mi, že je miesto, keď som ti povedal, že mám miesto, na druhý deň mi povedali, že miesto nie je. A on povedal, ale to nejaké ... za mojím chrbtom dačo urobili zle. A bohužiaľ dozvedel som sa priamo od človeka, ktorý bol pri telefonáte Mikuláša, ministra techniky či čoho bol, a Válka, Válek zareagoval na Mikulášovo oznámenie, že budem v technickej knižnici. Válek zareagoval, o toho človeka nemám záujem. Teda o mňa. A tým to padlo On mal také slovo, že aj minister iného rezortu jednoducho sa riadil tým, čo mu povedal minister kultúry. Rovnako som bol v Univerzitnej knižnici, tam bol riaditeľom Kútik, a Kútik sa tiež spýtal Válka, a Válek povedal, nie, a Kútik mi povedal, no, nehnevajte sa, ale nemáme miesto, hoci predtým mi dával nádej."

Návštevy "tajných"

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

"No a títo tajní mi začali rozprávať. Že Milan Kundera dostal povolenie vycestovať do cudziny. A mňa sa pýtal ten jeden, a nechceli by ste aj vy? No a ja vravím, nie, ja nie, lebo ja jednak tú cudzinu ani nepoznám. Milan Kundera predsa spolupracoval s Galimardom, s najlepším vydavateľstvom francúzskym, parížskym, a tak. Ja hovorím, ja sa v cudzine nevyznám, ja neviem, čo by som tam robil. Nechcem. Ja som tak už viazaný, ja som človek a okrem toho mám tu rodinu, deti a tak. Tak potom prestali, aj tak sa mi to zdalo čudné, že sa ma vypytujú, či nechcem. Ale to takto zapadlo A potom hovorili, že by sa so mnou radi porozprávali. Hovorím, no však ste tu, tak sa opýtajte, čo chcete odo mňa. No a potom to začalo tak, a stretáte sa so Šimečkom? Hovorím, nie. A nemohli by ste sa? Hovorím, a prečo? No stretli by ste sa, rozprávali a potom by ste nám povedali, o čom ste sa rozprávali. A potom som pochopil, hovorím, tak to teda nie. Nikdy sa s nikým nebudem rozprávať. A nikdy vám nebudem rozprávať, ak sa náhodou s dakým budem rozprávať, o čom sa rozprávam. To odo mňa nečakajte. Nikdy v živote som to nerobil a nebudem to robiť. Ten jeden začal na mňa kričať. A povedal mi, to chcete, aby ste stratili aj to mizerné miesto, aké máte? Hovorím, to nechcem stratiť, lebo ťažko som ho našiel vôbec. No ale mohli by ste sa stretnúť, však? No nestretnem, a teraz, keď ste to povedali, tak sa určite nikdy s týmito ľuďmi nestretnem. Lebo ja nie som zvyknutý veľmi klamať. A mohlo by sa stať potom, že by som vám predsa len priznal, a to sa nesmie stať, nestretnem sa. A ten ešte raz začal kričať, stratíte aj toto miesto! A toto ma dožralo, a som povedal, a vtedy mi tak napadlo, že som robil u toho Šalgoviča, že som opravoval ten jeho text. Budem sa na vás sťažovať, som povedal. A on sa začal rehotať, a spýtal sa, komu? A ja hovorím, Šalgovičovi. A ten vyvalil oči a nevedel na to nič povedať. Stíchol a o pár minút sa pobrali preč. Tým sa skončil náš rozhovor. Potom som jedného z nich, meno, teraz mi prišlo na um, volal sa Svoboda, som ho stretol a už sme sa o ničom takom nerozprávali. Spýtal sa ma, či tam stále robím, som povedal, áno. A on na to povedal, no, musíte to tak brať, zamiešal sa medzi otruby, zožrali ho svine. Použil túto vetu. A som sa spýtal, to myslíte na mňa, však? A on, že veru, veru na vás, no. A išiel preč, to bolo všetko. To bolo všetko a prišiel som na to, že oni ma chceli použiť na to, aby sa dozvedeli dačo najmä o Milanovi Šimečkovi."

Spracovala: Mgr. Alexandra Grúňová (september 2019)

Vytlačiť