Marián Mráz (1945)

Foto: Marián Mráz

Životopis

„Pán Boh nám dal silu, aby sme zmenili to, čo zmeniť môžeme.“

Príbeh pamätníka

Marián Mráz sa narodil 1. februára 1945 v Čároch na Záhorí. Rodokmeň Mrázovcov siaha do 1560. Ich predkovia prišli z českého kráľovstva hájiť záujmy českého kráľovstva na územie kde boli colné miesta. Počas kolektivizácie po roku 1952 došlo v Čároch aj k streľbe a následnej veľkej perzekúcií. Citlivo vnímal problematiku ideologizácie školstva, kríže zo stien museli byť zvesené a žiaci sa učili spievať budovateľské piesne. Zažil aj kult osobnosti, ktorý padol smrťou Stalina roku 1953. Mnohých jeho blízkych ťažko zasiahla aj mena peňazí. Keďže jeho otec nechcel vstúpiť do družstva, komunisti nariadili kontingenty, ktoré sa nedali splniť. Hrozilo im aj vysťahovanie do Čiech.
Základnú školu začal v Čároch a ukončil v Šaštíne roku 1958. Po maturite v Senici (1962) išiel do Prahy na lekársku fakultu. V prvom ročníku štúdia kvôli jednému spolubývajúcemu na internáte, ktorý bol údajne zapletený do nejakej špionáže, tak ich všetkých piatich z izby zobrala ŠtB na vyšetrovanie. Aj Mariána vylúčili zo štúdiá (1962). S pomocou ročníkovej vedúcej napísali odvolanie, ktorého výsledkom bolo, že mohol pokračovať v štúdiách (1964). Medzitým bol učiteľom na Základnej škole v Sihelnom na Orave (1962 - 1964).
Do udalostí roku 1968 sa aktívne zapojil a chodieval aj do fabrík presviedčať starých komunistov o potreba demokratizácie spoločnosti. Dni okupácie v auguste 1968 prežíval v Leningrade kde bol na výmennom študentskom pobyte. Po upálení Jana Palacha stál aj ako čestná stráž pri jeho rakve. Osobné reflexie zachytil aj v básňach, ktoré vydal k svojej sedemdesiatke s názvom K Tvojim brehom, výber z poézie 1968 – 2014.
Študentské časy v Prahe boli bohaté na mnohé aktivity. Keďže rád spieval, stal sa členom študentského zmiešaného zboru Mikrochor. Chodieval aj do kostola svätého Ignáca, bol súčasťou jezuitského komplexu, ktorý prevzala nemocnica a tam chodili na cvičenia. Tam v kostole stretol aj tajného biskupa Petra Dubovského.
Dňa 26. júna 1970 promoval na lekárskej fakulte. Povinnú vojenskú službu vykonal v Prešove a v Čechách v rokoch 1970 – 1971. V rokoch 1971 - 1975 pracoval ako železničný lekár v Ústi nad Labem. Tam spolupracoval s biskupom Karlom Očenáškom, ktorý mal na starosti 9 zaniknutých farností ešte oficiálne vedených s pôvodným nemeckým obyvateľstvom.
Na Slovensko prišiel pracovať 1. marca 1975. V Žiline pracoval v rokoch 1975 – 1982. Keďže chodieval do kostola, ŠtB začala sledovať jeho aktivity. V rokoch 1982 – 1990 pracoval vo Vrútkach ako obvodný železničný lekár. Vtedy pôsobil na fare Janko Ďurica, s ktorým spolupracoval a to sledovala ŠtB aj odpočúvaniami. Zapájal sa aj do aktivít tajnej Cirkvi a prenášal aj náboženskú literatúru cez hranice Babej hory. Počas výjazdov do Poľska v Krakove sa stretol s kardinálom Karolom Wojtylom, ktorému zaniesol správu o prenasledovaní Cirkvi na Slovensku, aj o tom, že ŠtB zadržala Silva Krčméryho.
Marián bol prijatý k jezuitom v roku 1981 a popri práci aj tajne študoval filozofiu a teológiu. Vysvätený za kňaza bol 17. júna 1990. Po páde komunizmu absolvoval vyššie štúdiá v Poľsku i na Slovensku. Docentom vo vedeckom odbore Sociálna práca sa stal 21. júna 1999 na Trnavskej univerzite. Prednášal na viacerých univerzitách na Slovensku i Poľsku. Dňa 17. marca 2014 sa stal členom Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Sme vyrastali v kompaktnom spoločenstve. Myslím, že viacgeneračné rodiny a komunikácia so starými a prípadne prastarými rodičmi to bolo vlastne také naše útočište. A samozrejme viacdetná rodina, kde sa človek učí aj pokore aj vzťahom. Ako najmladší som sa musel nejakým spôsobom vyrovnávať s tou dominanciou tých starších.
My sme veľmi veľa utrpeli prvou svetovou vojnou. Tým, že náš starý otec ako 27-ročný padol hneď na začiatku prvej svetovej vojny. A ďalej všetci jeho švagrovia teda dvaja švagrovia plus ešte z druhej vetvy, takže najstarší muž v našej rodine, ktorá bola dosť široká, tak najstarší muž mal 16 rokov na konci vojny. Otec mal 7 a všetky poľné práce a to boli veľmi namáhavé, museli na to najímať ľudí, tak veľmi sme schudobneli v tom období a ostali 3 mladé vdovy. A samozrejme prastarí rodičia, ktorí boli takto obratí o synov.
Otec bol roľník. Tým, že bol polosirota a naplno musel robiť, bol veľmi nadaný, ale nemohol do žiadnej školy ísť, lebo mal na starosti prakticky celé hospodárstvo už potom ako 17-ročný.

O živote otca roľníka

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Otec bol stredný roľník okolo tých 20 hektárov, kde boli ešte potom aj lesy aj lúky. A kone nechcel mať, on nemal ku koňom vzťah, ale mali sme pár volov a 5-6 kráv. No a plný dvor sliepok a v chlieve ešte boli svinky. Vyžadovalo si to spoluprácu, tak najviac spolupracoval s jeho strýkom, ktorý bol iba niekoľko rokov starší Jarolímom, teda se strýcem Jeromem. A spolu si kúpili potom aj naftový motor a mláťačku. Jeden z tých našich príbuzných Mrázov si dokonca ako prvý kúpil aj traktor. To všetko sa dialo ešte pred združstevňovaním. Stačilo to na dobré živobytie. A nestačilo to na nejaké, našťastie, na nejaké veľké zbohatnutie. Čo bolo pozitívne, že okolo každého sedliaka teda aj okolo otca, žili 2 alebo 3 cigánske rodiny. A títo sedliaci, aj môj otec boli alebo krstní, boli najčastejšie krstnými otcami. Volali ich tí cigáni za krstných, za kmotrov. A vznikol tam veľmi zaujímavý vzťah.

Začiatky kolektivizácie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Pamätám si ako Marek Čulen rečnil. No a v Kútoch sa mu to nejako nepodarilo, pretože tam naňho začali kričať. Tý húbe. Však ani orat neumíš a ideš nás učiť. No, bola založená komunistická strana, neviem kedy, ale hneď po vojne a v tých prvých voľbách v štyridsiatom šiestom vtedy došlo aj v päťdesiatom roku došlo k tragédii, keď mladí chlapci robili nápisy po stenách a jeden z tých komunistov a veľmi aktívnych Viliam Vajda vybehol s revolverom von a došlo k streľbe a zastrelili ho. Nikto nevedel kto ho zastrelil, to bola celá skupina tých chlapcov a tak došlo k veľkej perzekúcii. Ale to ešte neboli tie štruktúry ZNB úplne, normalizované v úvodzovkách, tak ich hneď po štyridsiatich ôsmich hodinách pustili. A tí chlapci, to boli traja z nich. Sa rozhodli utiecť, tak išli za pánom farárom Čiernym sa vyspovedať a rozlúčiť a Rakúsko je na dohľad, vidíme do Zahnova, pomaly ako do okien. Tak cez Zahnov utiekli jeden do Kanady, jeden do Austrálie. Ale čo nasledovalo. Brutálny útok na farára pána Vavrinca Čierneho. Strašne ho dobili a chceli, aby im povedal, čo sa dozvedel. Takže to všetko statočne vydržal a potom ho penzionovali hneď.

Ideologizácia školstva

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

To boli veľmi pohnuté časy, pretože vtedy, my sme sa ešte v prvej triede, pred začiatkom vyučovania modlili Otčenáš s pani učiteľkou a bol kríž. No a v päťdesiatom druhom bola tá radikálna zmena. Kríže dolu. A naučili nás spievať Znej pieseň práce vznešená a všetky ostatné budovateľské, ktoré viem doteraz naspamäť. Hej, boli melodické a dobre sa to spievalo, keď sa kričalo a na Záhorí máme radzi zpívaní. No a potom nám dali učiteľku, pretože pani učiteľka Kubovičová bola aj katechétka, tak ju trošku odsunuli stranou. A dali nám učiteľku, ktorá došla so skupinou mladých zväzákov. My sme im hovorili Horňáci, pretože pro Záhoráka každý kto je spoza Malých Karpat, už je Horňák. Ale toto boli východniari, jeden sa volal Konšta Dorák, to si pamätám. No zrejme bola milenkou niektorého z nich, pretože bola takmer analfabetom. Ale našťastie si to uvedomovala. A keď začala učiť, po piatich alebo desiatich minútach nevedela, čo robiť, tak sa rozplakala, utiekla z triedy. Tak pre riaditeľa pána Kuboviča to bola taká pomôcka, že sa jej zbavil. Nemusel to vybavovať nejako úradne, ale sama to nejako nechala.

Rok 1953 – smrť Stalina a mena peňazí

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ja vždy keď sa stretnem s mojimi rovesníkmi trošku mladšími, tak sa ich pýtam, či si pamätajú smrť Stalina, keď nie, tak viem, že do starého sveta už nezasahujú pamäťou. Áno, keď zomrel Stalin, tak vtedy bol farárom ešte nebohý Anton Suroviak a tak z kostola preniesli katafalk, ktorý býval pri tých pohrebných alebo výročných omšiach. Z umelého gibsu bola lebka urobená, hnáty a čierny katafalk zakrytý súknom. No tak bez tých hnátov to preniesli potom do školy a tam už stáli pionieri pri tom istom katafalku, ktorý potom sa vrátil do kostola, takže podivuhodná taká symbióza vtedy. Situačná, ktorá vznikla. Nejako sa nás to nedotklo, necítili sme nič, nejaké myslím úľavu alebo pohnútky.
Potom došla zmena peňazí, to bol šok. A dotklo sa to mojej starenky, ktorá šetrila, pretože sme mali tragédiu, v rodine ďalšiu. Moja teta zomrela ako 35-ročná na leukémiu. Ostali 3 siroty, ku ktorým potom tá nová matka jej nechcela dať prístup. Takže niečo sa snažila ušetriť aj z toho úbohého vdovského dôchodku, čo dostávala. A prišla o to pri tej mene peňazí, tak ako mnohí prišli o celé majetky.

Osobné prežívanie krívd

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Pocitovo aj citovo sme boli úplne imúnni, pretože sme v rodine a v celom najbližšom okolí, vrátane teda aj kostola, sa toho veľa nezmenilo, okrem školy. A doma sme žili v podstate, to bolo v roku 1953, veľmi dramaticky a to nás ešte utužilo. Totiž, otec nechcel vstúpiť do družstva. Tak kolektivizácia bola veľmi brutálna, roku 1952 už začala. Takže tam dostali pár tých sedliačikov menších. Pamätám si, že prvá vec, čo bola, tak prišli si pre mláťačku a pre ten naftový motor. A vzali nám pôdu takmer všetku a vymeriavali to na totálne neúrodných grúňoch, nie grúňoch, tam nemáme, máme rovinu, ale lúkach, to sa volalo mláky. A nasadili kontingent taký, ktorý nebolo možné splniť nijak. Tak vtedy otca vyhlásili za kulaka. A prišlo komando, že nás vysťahujú do pohraničia niekde do oblasti južnej Moravy, ku Znojmu. A potom, ktorýsi z tých miestnych komunistov, keď nás tam videl deti ako sme pobehovali, tak povedal, ale nechajme, Imru má malé dzeci. Nasledovalo kompletné vymetenie domu. Lebo vtedy sa obilie skladovalo na povale. My sme sa tam chodili učiť plávať do obilí, hlavne pšenica a raž. Tak to vymietli ešte metlami. Tak neostali kravy, neostalo nám takmer nič na živobytie a prežívali sme vďaka dobrým ľuďom, hlavne teda starí rodičia, mamini a strýc. Ale mama mala vtedy niečo vyše 40 kg a otec nemal oveľa viac. Takže dotklo sa nás to a to nás tak nejako scelilo, lebo sme vedeli pomenovať tých, ktorí nám to priamo aj spôsobovali. A nevznikla nenávisť, vôbec nie, ale vznikla rezistencia a odpor voči tomu, čo takto brutálne vstupovalo do dediny. Učiteľky mali sme dobré. Nás nenútili, aspoň nás, lebo u nás bola škola jedna až päť. Od piateho ročníka potom som chodil do Šaštína. A bol pozoruhodný moment, ktorý rád spomínam, pretože prvé, čo nám povedali súdružky učiteľky. Žiaci, od teraz budete hovoriť iba po slovensky. No, jak my ríčeme súdružko, to není po slovensky? Teda zahoráčtinu sme si nedali ani si nedáme ani teraz tak ako náhle prídem na Záhorie kdekoľvek, tak vidím, že jazyk nás zdrží a je to naše bohatstvo.

Rok 1968

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Som generácia 68. To bol pohyb študentstva. Celoeurópsky. Je otázka odkiaľ vyšla iniciatíva. Ale ja som bol v tom stávkovom alebo výbore vysokoškolskom, chodili sme rečniť do ČKD. Stretávali sme sa, presviedčali starých komunistov o tom, že je potreba demokratizácie a že to, čo nové prichádza, tak to je veľmi vítané nami mladými vtedy. Stávkovali sme skôr tak symbolicky, boli to len také pohotovosti. A do toho prišlo, šesťdesiaty ôsmy, teda august. Začiatkom júla alebo v polovici júla prišli z našej kolegiátnej univerzity študenti z vtedajšieho Leningradu. A potom to bola výmena a potom my sme cestovali do Sovietskeho zväzu. Tak som sa dostal do Leningradu, spriatelil som sa vtedy s Alexandrom Šlejkinom, s ktorým si doteraz dopisujeme a teraz ho čakám, že príde o desať dní ma príde navštíviť.
Tam sme prežili aj dvadsiaty august a dvadsiaty prvý až do dvadsiateho tretieho. Už boli tranzistory, nebolo možné na rádiu chytiť žiadnu stanicu, tak to bolo rušené, hoci Fínsko je na dohodenie kameňom. Nemali sme informácie.
Pamätám si ako rozvešiavali československé vlajky cez Moskvu, rieku, akurát tam prichádzala delegácia. Svoboda si prišiel pre Dubčeka a prvý vlak vôbec, ktorý išiel z Moskvy smerom do Prahy, tak tým prvým vlakom sme sa vracali späť. Búrlivé obdobie potom som prežil tak, že dokonca som stál ako čestná stráž pri rakve Jána Palacha. Ale už som sa potom nezapájal. Otec bol múdry a predvídal to. Nejako mi hovoril, vieš čo, to je mor, ktorý neprejde len tak ľahko. To si ešte musíte počkať.

Aktivity v Poľsku – o Mrovčákovi aj Wojtylovi

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Aj mal väzbu a tam ho strašne dobili a dokatovali, ale to sa stalo až neskôr aj s trvalými následkami. Ale vtedy bol plný energie a veľmi odvážny. Tak pri jednej ceste a to sme nevedeli, viezol filmy, originálne filmy dokumentárne z dejín alebo teda z udalostí okolo Jozefa Tisu. Tak vystúpil pred hranicami, my sme pokračovali do Kroscienka autom a on už nás tam čakal. Tam som sa jeden, jediný krát, ale na chvíľočku stretol aj so zakladateľom oázového hnutia kňazom Blachnickým. Potom sme pokračovali do Varšavy a tam vytvorili tento Jožko Mrovčák so Šebastiánom Košútom centrum. Prerábali poľské písacie stroje na slovenský typ a prekladali texty aj zo slovenčiny do poľštiny, pretože Šebastián bol vtedy kaplánom v katedrále.
Keďže Silvo vedel, že mám kontakty s Poľskom, aj Vlado Jukl, tak jeden deň zrazu prišla zvesť, že Silva zadržala ŠtB, neviem koľko dní vtedy bol zadržaný a neviem teraz presne či Vlado Jukl alebo niekto iný mi povedal, vieš čo, túto zvesť musíš dať kardinálovi Wojtylovi. A tak mi napísali lístok a išiel som do Krakova, najprv k pani Wande Póltavskej, ona veľmi rýchlo zariadila, že sme išli do rezidencie a tam ma prijal a chvíľu sme pohovorili a odovzdal som mu ten lístok a potom som sa vrátil. To bolo moje prvé stretnutie, také osobné s Karolom Wojtylom.

Posolstvo súčasnosti i budúcnosti

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Čo je to viera, ktorá nás nesie? Nádherný príklad som našiel v knihe Benedikta, vlastne ešte kardinála Ratzingera. Opisuje tam stroskotanie plachetnice. Malej. A misionár, ktorý sa mal doplaviť niekde na misijné územie je priviazaný k brvnu, pretože sa museli priväzovať, aby ich nespláchli vlny. A teraz pozerá hore do neba. A modlí sa: Pane, nado mnou je nekonečná výšava, nebo, podo mnou sú hlbiny a nesie ma iba tento kus dreva. - A to je viera. Nádherný príklad, že vždy nás ponesie, a že tie brvná môžeme dať dohromady a utvoríme z toho plť. A prípadne aj loď. Preto je obraz Cirkvi aj ako lode cez búrlivé vlny. To je spoločenstvo, ktoré je nielen funkčné. To je communio ecclesiae. Kľúčový termín Vatikánskeho koncilu, ktorý zanedbávame. My používame termín sviatosť oltárna, ale nehovoríme o tom, že to je spoločenstvo okolo Zmŕtvychvstalého. Ohlasujeme viac etiku. A zabúdame na kerygmu. Ľudí zaujíma predovšetkým nádej. Vedia, že sú smrteľní, boja sa smrti, čím sú starší, tým viac sa ako keby približovala smrť, ktorá je stále za dverami. A zabúdame, že my v krste sme dostali znak v Ježišovi Kristovi. To sú obrazy, to sú metafory, ale predovšetkým nádej, že sme nesmrteľní, že smrť je len prechodom do niečoho, čo ani oko nevidelo ani ucho nepočulo. My sme povinní toto im zvestovať a darovať. A nemať to iba v sebe.
Pokiaľ nevyriešime vnútro človeka, nedáme mu nádej, zabezpečenú vierou, tak tieto problémy budú iba narastať. Verím, že sa to podarí a že to je aj na nás, pretože Pán Boh nám dal silu, aby sme zmenili to, čo zmeniť môžeme. A až potom môžeme prijať to, čo zmeniť nemôžeme.
Svätý Peter to zhrnul vo svojom liste veľmi jednoducho. Buďte pripravení vydať svedectvo vašej nádeje. A o tom vlastne je toto všetko.

Spracoval: Stanislav Labjak, september 2020.

Vytlačiť