Mária Olejníková (1927) o Ladislavovi Hanusovi (1907)

Foto: Mária Olejníková

Životopis

„Spájať kresťanské s kultúrnym a národné s európskym.“

Príbeh pamätníka

Mária Olejníková sa narodila 2. februára 1927 v Ružomberku. Rozpráva o osobnosti Ladislava Hanusa, ktorý sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom Svätom Mikuláši. „Som žiačkou pána profesora Hanusa. Ešte ako dieťa v ľudovej škole, pripravoval ma na prvé sväté prijímanie.“ V Ružomberku chodila do ľudovej školy a ukončila aj meštianku. Na sväté omše chodievala do farského kostola, slúžieval ich tam aj Ladislav Hanus, ktorý bol kaplánom Andreja Hlinku. V roku 1937 biskup Ján Vojtaššák pozval Hanusa prednášať do kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kde pôsobil aj ako profesor i rektor. V roku 1950 boli zrušené kláštory ako aj bola ukončená činnosť seminára v Spišskej Kapitule. Štátni zmocnenci kontrolovali celú činnosť biskupstva. Bol zatknutý aj biskup Vojtaššák. A Hanus išiel na faru do Svätej Mary k svojmu spolužiakovi Albínovi Kontríkovi. Pred ŠtB ušiel na Kysuce, kde sa schovával rok a pol v rodine Jarabicovcov. Ale ŠtB ho vysliedila. V roku 1952 bol zatknutý, zobrali ho do Žiliny. Roku 1954 mal v Prahe súd. Špionáž pre Vatikán mu nepreukázali, ale odsúdili ho na 16 rokov väzenia. V Jáchymove bol v špeciálnom tábore L, boli to väčšinou kňazi. Robila sa tam konečná úprava smolinca, uránovej rudy, bola to vysoká koncentrácia rádioaktívneho žiarenia. Z väznice Valdice sa dostal na slobodu roku 1965. Potom pracoval v Technickom skle v Bratislave ako kurič. V roku 1968 dostal súhlas na výkon kňazského povolania do obce Kvačany na Liptove. „Tak sme ostali v Kvačanoch, tam sme boli šesť a pol roka, takže tam sme chodievali takto ho opatrovať. Robili sme, čo sa dalo okolo fary, aj tú domácnosť, aj okolo fary, takto sme tam boli šesť a pol roka.“ Olejníkovej manžel bol kurenár a tak na celej fare urobil ústredné kúrenie. Chodili ho navštevovať mnohí ľudia, aj herec Gusto Valach, biskup Ján Chryzostom Korec, Jozef Zvěřina, český filozof a teológ, Ružena Vacková, Oto Mádr, osobnosť českého katolicizmu, biskup Karel Očenášek, Juraj Chovan, Janko Silan. Jeho celoživotným priateľom bol Jozef Kútnik Šmálov, ktorý bol farárom v Sliačoch, aj tam sa stretávali. Po šiestich rokoch preložili Hanusa na faru do Hybe, kde pôsobil 10 rokov. „Aj my s ním znova tak ako bolo v Kvačanoch tak bolo aj v Hybiach 1znova všetko sa to opakovalo, aj tam urobil ústredné kúrenie môj manžel..“ Hanus na svojich pôsobiskách písal aj svoje diela, ktoré vyšli po roku 1989. Keďže boli obavy, aby pri domových prehliadkach ŠtB rukopisy nenašla, Olejníková ich ukrývala a nevedel o tom ani jej manžel, kde je to skryté. Roku 1984 išiel Hanus do dôchodku a vrátil sa do Ružomberka a býval 10 rokov v rodine Olejníkových. Roku 1992 dostal Hanus čestný doktorát Univerzity Komenského v Bratislave. Hanusa sledovala aj ŠtB. Olejníkovej pozorným očiam to neušlo. Hanus bol v roku 1987 obvinený z marenia dozoru štátu nad cirkvami a bol podmienečne odsúdený na dva roky väzenia. Ladislav Hanus zomrel 7. marca 1994 o pol ôsmej večer za prítomnosti Olejníkovej. Editor a znalec diela Hanusa profesor Július Paštéka povedal, že Ladislav Hanus je veľkým mysliteľom a inšpirátorom Slovenska aj v dvadsiatom prvom storočí pri vytváraní duchovnej elity, ktorá by bola schopná spájať kresťanské s kultúrnym a národné s európskym.

Spomienky z detstva na Ladislava Hanusa

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ja som Mária Olejníková, bývam v Ružomberku, tak som žiačkou pána profesora Hanusa. Ešte ako dieťa v ľudovej škole, pripravoval ma na prvé sväté prijímanie, u neho som bola na prvej svätej spovedi, na prvom svätom prijímaní a od tých čias, ako prišiel do Ružomberka za kaplána, tak nás učil v škole, a potom to pokračovalo, ja som ochorela, bola som taká slabučká, tak aj s dievčatami, s chlapcami prišiel ma pozrieť a tak vlastne to začalo, že pokračovali tieto návštevy aj u nás u rodičov, u starej mamy potom, potom v kostole, sme však chodievali do Ružomberka do farského kostola na sväté omše, no a on pekne už nás tam videl v kostole, zasa z kostola, keď sme vychádzali, tak sme sa stretli, tak sme sa porozprávali, on s mojimi rodičmi, so starou mamou a takto to pokračovalo, no až kým som už bola potom už do meštianky, keď som chodila, teraz však to je základná škola, no my sme chodili do ľudovej a do meštianky, to bolo rozdelené, no tak stále to pokračovalo, stretávali sme sa v kostole potom, však aj na návštevy k nám chodil, no a tak toto už bolo až kým som sa nevydávala.

Rok 1950 - Hanus na Svätej Mare a útek na Kysuce

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Prišiel tam ku svojmu spolužiakovi, Albín Kontrík sa volal, ten ho pritúlil, povedal, môžeš byť tu, môžeš aj sväté omše slúžiť potajme, keď bude kostol zavretý, tak si odslúžiš sväté omše, tak môžeš tu byť. Ale čo sa stalo, voľakto to vysliedil, tak ho prišli volať pána farára Kontríka, prišli volať v noci, aby išiel zaopatrovať. Ale pán farár Kontrík vraví, no choď ty ako pán profesor Hanus, aby išiel. Tak išiel, ale oni si mysleli, že to je pán farár Kontrík, ale bol to vlastne pán profesor Hanus. Kontríka postrelili do nohy, ale potom však predsa len pán profesor Hanus išiel zaopatrovať, ale kým on išiel to bolo. Jeden bol vonku i druhý bol vonku, keď táto streľba začala, ale keď pán profesor Hanus videl, že čo sa robí, tak utiekol cez vŕšky, cez hory utiekol z fary na faru, pomaličky a tak sa dostal, istý pán farár, ja neviem o koho sa jednalo, ten ho zaviedol na Kysuce, no a tam ho vlastne schovávali rok a pol na tých Kysuciach u rodiny Jarabicovcov, Lojzka a Edko Jarabicovci. Bolo tam veľa detí, už aj menších aj väčších. Ako sváčko ho tam volali. Tak sa on tak popri nich tak troška motkal, takže to nebolo také nápadné. Až potom ho predsa len voľakto vysliedil a prišli po neho a ho tam zatkli, potom ho zobrali do Žiliny. Tam ho vlastne vyšetrovali, tam tiež ho držali dosť dlho.

1965 – Hanus z väzenia Valdice v Ružomberku

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

My sme pílili drevo s manželom vo dvore, no a pes veľmi štekal, no reku kto je pri bráne, však cirkulár išiel, my sme nevedeli, že niekto zvoní alebo čo. Tak sme išli pozrieť obidvaja, že kto, naraz sme jeho zbadali, aj so spoločnosťou, nevedeli sme, kto to je, nuž potom však, keď sme sa popredstavovali, tak bol to doktor Palko Štrauss s manželkou a ona je však rodená Lojdlová, to je Janka Lojdla sestra. Tak potom už sme sa zvítali, tak sme si porozprávali, poplakali, takto to vlastne potom začalo. Ale on pokračoval už, však dlho bol u nás pár hodín a potom pokračovali do Mikuláša na hroby rodičov, tam sú obidvaja pochovaní. Potom sa zas vrátili nazad do Nitry a tam pán Štraus mu vybavil prácu v Bratislave v Technickom skle. Technické sklo, tie závody a robil tam kuriča. Ja ešte mám aj jeho pracovnú knižku tu, to vám ukážem potom. Tak robil ako kuriča tam, a keď si nadrobil pár hodín alebo deň dva, zase prišiel k nám do Ružomberka a tak potom chodil aj dva razy do mesiaca, niekedy raz za mesiac, ako sa mu dalo z tej roboty.

Olejníková o sledovaní ŠtB v Ružomberku

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ja keď som chodila, však on bol doma, robil si, písal tú prácu a ja ako som chodila po meste, stále toho istého človeka som tak stretávala, nie v mojej blízkosti, ale takých pár metrov alebo už tak obďaleč. Myslím si, ale čo tento človek, čo sa ja tak s ním stretávam. Až natoľko bolo, že ja som išla, som chcela ísť tak si skrátiť cestu a išla som popri terajšej Letkovej cukrárni a on išiel popri kultúre, tento istý pán a len sa tak stále na mňa bokom pozeral. A ja ako som šla, ale tristo hrmených, tak som zastala s tými taškami dvoma a ja som ostala stáť, on na druhej strane cez cestu a on sa tiež zastavil, ja som sa zastavila, aj on. Tak sme dobrých tri, štyri minútky, päť minút ja som stála. Ja mám kedy, tak sme sa pozerali jeden na druhého. No ale si myslím, ja keď tu budem stáť pol hodiny, neodídem, budeme vidieť, čo sa bude robiť. Ale on už od hanby hádam sa pobral a išiel preč. Nie vedľa mňa ďalej, ale opačným smerom a viacej som ho nevidela už potom v meste. Možnože ma sledoval ďalej, ale ja som ho nevidel už. No potom aj domov, aj doma tiež prišli a sledovali, nie z ulice, ale dostali sa spoza záhrady a od susedov, nie u nás, ale od susedov spoza drevárne sledovali. Ja som to videla, lebo mal písací stôl takto blízko okna a ja vravím, ujo tam je nejaký pohyb. U susedov nejakí cudzí ľudia. Ja som išla na balkón, vtedy som otvorila dvere na balkóne, keď som videla, že ich vidno, toho istého pána bolo vidno do polovičky. A ja hovorím, a čo vy tam robíte, u susedov? Ste cudzí človek, čo vy tam robíte? Vtedy sa stiahol a schoval, to už som vedela o čo ide, čo sa jedná a potom bolo vidno, ako išli hore, hore záhradou preč.

O sledovaní na Hybiach

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ale toto sledovanie a tiež bolo aj v Hybiach. Fara bola však tak postavená a do juhu. Na južnú stranu boli aj okná a jedno okno z veľkej obývačky bol na juh, tam bolo otvorené okno. A ja som, neviem, čo som robila v tej izbe a vidím, auto zastalo, také cudzie auto, nejaké také zvláštne a bolo vidno ako otvoril okienko, spustil a taký nejaký prístroj položil ku okienku. A bolo smerom ako ku fare. A ja hovorím, nepovedala som nič, potichúčky som vyšla na druhú stranu do jeho izby, tam si klepkal na stroji a ja hovorím, ujo nejaké podozrivé auto ostalo stáť pred farou. No a ja hovorím, poď pozrieť ujo, ale sa neukazuj do okna, len tak spoza záclony pozeraj. A v tom ako on už tak pozeral a ja som takto a on mi hlavou pokýval, že hej a ja v tom som dostala zlosť poriadnu. Ale teraz nech mi každý prepáči to slovo, čo som povedala a ja som odhrnula záclonu, nahla som sa, pozrela som na nich a ja vravím, neviem, či mám to povedať či nie. No nech nás bozajú v riť. A v tom som zastrela záclonu, zavrela som okná, dve tri minútky, už boli preč. No a ja ešte mu ukazujem takto, že aby bol ticho, lebo viem, že keď sa zavrie okno aj tak sa dá odpočúvať, ešte lepšie ako keď je otvorený a ja mu takto ukazujem, aby bol ticho. A ja mu, že aby sme išli ďalej od toho okna. No tak sme išli ďalej, povedal, hlavou krútil, no čo z teba vyvstane. No hej, keď to môže z nich vyvstať, prečo by sme si my mali nechať na hlavu kydať.

Spracoval: Stanislav Labjak, november 2019.

Vytlačiť