Jaroslav Plávka (1926)

Foto: Jaroslav Plávka

Životopis

„Ďakujme Bohu, že je totalita za nami a že sme ju prežili aj s jej následkami.“

Príbeh pamätníka

Jaroslav Plávka sa narodil 26. júna 1926 vo Vavrišove, okres Liptovský Mikuláš. Jeho otec Michal sa narodil roku 1871 tiež vo Vavrišove. Neskôr ako murár pracoval v Amerike päť rokov. Mal plán, aby za nim prišla aj manželka i s deťmi. Ale vrátil sa na Slovensko, kúpil pozemky a postavil nový dom. Jaroslav bol v rodine najmladším. Mal štyroch súrodencov Michala (1901), Margitu (1907), Viktora (1914) a Jána (1919). Detstvo a mladosť prežil v rodnej obci. Blízkosť Tatier v pozadí s Kriváňom ho povzbudzovali, že s rovesníkmi prešiel viaceré ich končiare i doliny. Družnosť rodiny a súrodencov bola priaznivá a rodičia vytvárali dobré podmienky pre rozvoj osobnosti. Jaroslav spolu aj so švagrom Jánom Dzuriakom (1904) zachránil počas vojny 24 osôb, z toho 17 židovských. Medzi nimi bolo 7 detí a 11 politicky prenasledovaných. Brat Viktor nastúpil k leteckému pluku do Piešťan a neskôr bol preložený na letisko Vajnory, kde slúžil ako vedúci rádiotelegrafista. Od apríli 1939 bol na letisku Tri duby pri Zvolene a bol aj pilotom civilného letectva. „V roku 1941 na letisku Tri duby, vybudoval odboj proti fašizmu, kde väčšina boli dôstojníci letectva a iní politickí predstavitelia. V roku 1942 sa organizácie na Slovensku zlúčili pod jednu organizáciu protifašistického odboja so sídlom na letisku Tri duby a predstaviteľom tohto odboja sa stal Viktor Plávka... 15. augusta 1942 v dome Ondreja Urbana v Kováčovej som zložil sľub do rúk Viktora Plávku, že budem jemu robiť spojku a po vydávaní časopisu Hlas národa aj kolportéra.“ Po potlačení Slovenského národného povstania začalo zatýkanie. Aj po skončení 2. svetovej vojny nastali ďalšie zatýkania. Viktor Plávka dostal informáciu, že 26. septembra 1949 má byť na neho vydaný zatykač. Preto Viktor spolu s Rohálom emigrovali do Nemecka, kde im úrady zmenili priezviská. Zatýkanie osobností zažil aj počas dovolenky, ktorú mal v čase, keď vykonával vojenskú službu v Plzni. Na Silvestra 1949 išiel pešo z Vavrišova so sestrou a švagrinou navštíviť Vladimíra Kováča do Liptovského Hrádku. Bol svedkom 6 hodinovej domovej prehliadky. V tom čase bol zatknutý aj Viliam Žingor. Proces so Žingorovou skupinou sa konal 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave. Bol to jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov. Jaroslav začal v januári 1948 pracovať vo firme Baťa vo Svite. Po Februári 1948 začali politické čistky, ktoré zasiahli aj jeho. Základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1948 v Turčianskom Martine. Po ukončení poddôstojníckej školy začal dôstojnícku školu v Hradci Králové. Odtiaľ ho poslali do Plzne a bol prijatý do leteckej akadémie. Ale udalosti spojené s Viktorom Plávkom a Viliamom Žingorom boli prekážkou na prijatie k letectvu. V roku 1951 začal pracovať v podniku Výstavba rudných baní, kde robil účtovníka. Do Košíc odišiel roku 1955 a pracoval v Pozemných stavbách. V roku 1960 sa oženil s Miladou (1940) a narodili sa im dve deti. Stavebnú priemyslovku ukončil roku 1969 v Košiciach. V časoch normalizácie a politických čistiek bol označený za veľkého revizionistu. Bol preradený do iného závodu aj s finančným postihom. Vytýkali mu, že odsudzoval politiku v období 1948 - 1968, žiadal očistu od politických funkcionárov komunistickej strany, nesúhlasil so vstupom okupačných vojsk v augus¬te 1968, vy¬lepoval letáky proti vstupu vojsk, odsudzoval starých komunistov a internacionálnu politiku strany. Jaroslava sledovala aj ŠtB: K obdobiu neslobody povedal: „Ďakujme Bohu, že je totalita za nami a že sme ju prežili aj s jej následkami. O to viac si vážme demokraciu, slobodu a právny štát o kto¬rý sme dlhé roky usilovali a zaplatili komunizmu daň v podobe zdra¬via, šikanovania, prepúšťania zo zamestnania, zastrašovania, vydierania, vyhrožovania, prenasledovania a väznenia.“

O svojom pôvode

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Volám sa Jaroslav Plávka. Narodil som sa v krásnom prostredí Liptova, medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami, pod Kriváňom, v obci Vavrišovo, okres Liptovský Mikuláš. Otec, Michal Plávka, narodil sa tisíc osemsto sedemdesiatom prvom, v obci Vavrišovo. Keď mal štyri roky zomrel mu otec a vychovávala ho matka s dvoma sestričkami, Marienkou a Zuzkou. Otec, keď ukončil základnú školu, vyučil sa za murára a ako zdatný murár pracoval v Budapešti, na dôležitých objektoch vo Viedni, v Tirani, ale najmä v Amerike, v meste Pittsburgh, štát Pensylvánia, kde ako murár pracoval u krajanov, ktorí pracovali v Spojených štátoch už dlhšiu dobu. Po ukončení týchto prác, otec v Amerike pôsobil päť rokov. Povolal tam aj manželku, aby uvažovala, aby prišla s deťmi, že má dobrú prácu a že je tam je pomerne veľká komunita Slovákov. Manželka bola nerozhodná. Radila sa s rodinou a niektoré jej poradili z rodiny, aby navštívila pána farára evanjelického a že je to vážený, rozumný človek, ktorý jej dobre poradí. A keď ho navštívila a pán farár prečítal listy, ktoré otec manželke písal. Pán farár jej poradil, nech otec príde domov. A tak manželka píše otcovi, aby prišiel a po piatich rokoch sa otec vracia. Kúpil majetok, postavil nový dom.

O zachráňovaní Židov

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Som najmladší žijúci zo súrodencov. Najstarší brat Michal sa narodil tisíc deväťsto jedna. Po ukončení školskej dochádzky vyučil sa za murára a bol zručný murár a pracoval u stavebného podnikateľa, inžiniera Mendloviča, z Medzilaboriec. Počas murárskych prác pracoval na dôležitých stavbách a keď po roku tisíc deväťsto štyridsaťdva začalo prenasledovanie židovských občanov, staviteľ Mendlovič, ktorý bol židovského pôvodu, požiadal brata, Michala Plávku, či by mohol v jeho rodnom dome vo Vavrišove na Liptove, nejakú dobu prechovávať pána Jána Jakuba Ritera, ktorý býval v Medzilaborciach, a potom bol obchodníkom vo Vyšnej Radvani, okres Humenné. A tak sa stalo, že počas Slovenského štátu, v štyridsiatom druhom a treťom, bol pán Riter prechovávaný u brata Michala Plávku a ja v tom období, som s viacerými, Milanom Nezúchom, pánom Matejom Krajčím a Janotkom, v lese, v Danišovci, vybudoval niekoľko bunkrov, primitívnych, jednoduchých, kde sme prechovávali politicky prenasledovaných a odporcov. Napríklad pána Vrtáčka z Mikuláša, ktorý bol predstaviteľ Demokratickej strany a mal na seba vydaný politický zatykač. Aby unikol zatknutiu, tak ho prechovávali v rodine, rodina Jánovská, pán Jánovský bol v tom období aj starostom obce a bol podnikateľom, takže striedavo, pán Vrtáček, sa takto, doslova, možno povedať, unikol väzbe a pred zatknutím zachránil.

O zatýkaniach po SNP

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Po potlačení Slovenského národného povstania začalo zatýkanie. Prvé čo je, že v Kováčovej, pri Zvolene, bolo zaistených viac ako sto pätnásť vlastencov. Títo boli všetci postrieľaní a v Kováčovej, v Borovej hore, pochovaní. Chýbal im len do počtu Viktor Plávka, ktorého ochránil rodák Vladimír Burtín, ktorý ho prechovával na Čiernom Váhu, na Polesí. Treba povedať, že v Borovej hore urobili, je pomník tým, ktorí padli. A v dome Ondreja Urbana sa robili aj schôdze. Uvediem prípad. Keď skončila druhá svetová vojna, to zatýkanie nadobudlo, doslova, obludné rozmery. Bol to doktor inžinier Peter Zaťko, ktorý bol odsúdený na trest smrti. Požiadal Františka Janockého, starostu obce Vavrišovo, aby ho prechovával. Našli sme riešenie, že bol prechovávaný, v ktorej žije Peter Zaťko, v rodine Adama Krišku, v obci Ihľovo, Liptovský Mikuláš, a tam sa dožil aj konca druhej svetovej vojny. Podobný prípad mal aj pán Rohál, ktorý prišiel do Košíc v štyridsiatom piatom roku, na konci vojny, s vládnou delegáciou, na čele s prezidentom doktorom Benešom. A pán Rohál sa stal jeho poradcom, pretože ovládal deväť jazykov. Vtedy ho navrhli, generál Pika, ktorý mu bol poradcom tiež, aby Rohál, že pôjde ako atašé na veľvyslanectvo do Moskvy. Ale stalo sa, že druhá strana, bývalá sovietska, odmietla, aby bol udelený súhlas Rohálovi. Tak sa stalo, že Rohál do toho úradu nenastúpil, ale ukončil vysokú válečnú školu. Rohál mal najvyššie domáce a zahraničné vyznamenania. Všetky mu boli zobraté, keď bol zatknutý a doslova, tiež odsúdený v neprítomnosti.

O prepade ŠtB na Silvestra 1949

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Ja ako vojak, ktorý som slúžil v Plzni, som končil dovolenku a išiel som do Liptovského Hrádku zistiť na nádražie, ako odchádzajú vlaky smer Praha a Plzeň. Moja sestra nepiekla nejaké koláče so švagrinou a išli sme navštíviť do Liptovského Hrádku manželku pána Kováča, ktorá mi bola sesternicou, ktorej sa narodilo dieťa na Vianoce. A na Liptove býva zvykom, že sa rodiny navštívia a prinesú nejakú pozornosť. Tak sa stalo, že takí uzimení, bol to posledný deň, Silvestra, v štyridsiatom deviatom roku, kedy sme pešo išli z Vavrišova do Hrádku, je to asi štyri kilometre, uzimení, umrznutí, prvé čo nám urobili teplého čaju a sadli sme si k stolu. V tom sa stalo, že na dvor pristáli, na dvore domu, tri autá a páni v kožených kabátoch vystúpili z nich. Dvaja zamierili rovno do budovy. Mal som zlé tušenie. A stalo sa, že keď otvorili dvere, zvolal jeden z nich, dopiť. Mali sme len čaj. A pýtali sa, vy ste pán Kováč? A pán Kováč odpovedal, áno, som. A tento pán v kožáku, v mene zákona vás, ste zatknutý. V našej prítomnosti mu na založili putá, zaviazali oči a odviezli ho do auta. Ten druhý sa pýta, kto ste a čo tu robíte? Tak som povedal, že som vojak, ktorý končí dovolenku a odchádzam. Prišiel som zistiť odchody vlakov. Doklad. Predložil som dovolenkový list, ktorý bol v poriadku podľa neho, poprezeral, pootáčal, vrátil mi ho a zobrali nás do vedľajšej izby. Postavil sa k dverám a ostatní vynášali. Vynášali rádio, príbory, obrazy, to, čo sa dalo vyniesť. Šesť hodín trvala táto prehliadka. Posledný deň v roku. Vo Vavrišove nevedeli, čo s nami je.

O majorovovi Žingorovi

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Štvrtá skupina išla do Račkovej doliny, do chaty pána Haricha, ale najprv sa zastavili v horárni pána polesného, Oravca. Pán Žingor nebol na polesí. Bola tam družka, ktorá porodila akurát dvojičky. Títo páni boli tak arogantní, že nebrali ohľad v akom stave sa teraz nachádza, ale drastickými spôsobmi ju zobrali a odviezli aj s deťmi. A zároveň zobrali rodinu pána Oravca, na zatknutie. Išli ďalej do chaty Evy, ktorá patrila pánu Kováčovi a pani Janovskej. Ani tam ho nenašli. Išli do chaty pána Haricha, to je turistická chata, nenašli ho v chate, ale keď prehľadali priestory, tak ho našli v maštali, tam ho aj zaistili, no a ako som počul, zbičovali, zmlátili, že mal samé modriny. To bol muž, ktorý vážil okolo stodvadsať kilogramov. A som sa dozvedel, keď ho evanjelický farár doprevádzal na šibenicu, išiel vyrovnaný, pokorný, vážil sotva štyridsať kíl. Neprezradil nikoho. Nepovedal, kto mu pomáhal. Chceli, štátna bezpečnosť, aby vrhol svetlo na Viktora Plávku. Je pravda, že Viktor Plávka a ďalší, Trchala, taktiež pilot na zahraničných letoch, finančne, hmotne ľudia ho podporovali, aby mali z čoho žiť, tak sa mohli občania, veľmi ochotne, veď Žingor bol známa osobnosť v povstaní, bol veliteľom. Stalo sa, že keď išiel po tých výsluchoch, od jedného k druhému, nepodarilo sa ho zlomiť, i keď situácia nebola jednoznačná, pretože použili klamstvá, podvody, nepravdy, ľsti a podobne. Žingor skonal tak, ako skonal. Pán Bartok, posledný, ktorý hovoril pred popravou hovorí, že bol vyrovnaný ako národný hrdina, náš, slovenský. Toľko k tomuto prípadu Žingor a Kováč.

O majorovovi

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Študujte, nech budúca generácia vie, čo znamená, keď sa porušuje demokracia, keď sa porušuje právny štát. Toto sú udalosti, ktoré nevieme vygumovať a ďakujem Bohu, že je to za nami. A že sa k tomu nemusím vracať a môžem sa pozrieť komukoľvek čestne do očí. Tomu pánu predsedovi zväzu záhradkárov som hovoril, pán predseda, keby sme to boli otočili, tak ja som vo väzbe. Vy ste tu na slobode. Nehanbíte sa? Ospravedlnili ste sa niekomu? Tvrdíte mi, že ste čestný človek. Veď vy ste prakticky realizoval uznesenia straníckeho orgánu. Že títo ľudia sú nepohodlní a že škodia spoločnosti a režimu Komunistickej strany. Ja nie som zaujatý, ja som vám to odpustil, ale mrzí ma, že vy ste nemali toľko slušnosti, toľko taktu, aby ste povedali aspoň, pardon, stalo sa, to je za nami. My sme to. Ešte vám poviem.
Mal som dve deti. Dcéra sa učila na jednotky od základnej. Keď skončila, chcela sa prihlásiť na gymnázium. Nemôže. Hovorím, ja za teba pykám. Ty nesieš to, čo som mal ja. A riaditeľ na priemyslovke, tu, stavebnej, mi pri jednej príležitosti hovorí, vieš čo, ja môžem prijímať jednotkárov bez toho, žeby som niekoho žiadal. Ja ti ju prijmem, ja teba poznám. Zobral to na seba. Stalo sa, že žiačka, moja dcéra, neurobila skúšky. A išiel sa sťažovať, robil predsedu strany na jednom závode, tajomníkovi mestského výboru, nebudem ho menovať a hovorí, ako to, že najväčšiemu revizionistovi, nepriateľovi, dcéru prijíma riaditeľ priemyslovky. Riskol si to. Prijali ju. Bola jednotkárka. Ukončila školu. Potom, keď sa trochu povolilo, prihlásila sa aj na vysokú. Vďakabohu, aj tú urobila. Tak isto sa to opakovalo aj u syna. Čiže deti trpeli za rodičov. A to mi bolo, to mi bolo, padlo veľmi ťažko.

Spracoval: Stanislav Labjak, september 2019.

Vytlačiť