Branislav Tvarožek (1925)

Foto: Branislav Tvarožek

Životopis

„Mali by sme sa slušne chovať jeden k druhému. To, čo sa deje, rozhodne nie je to, čo by som si predstavoval, ako má byť. Ani štát, ani ľudská spoločnosť... Tento svet má dve stránky, dobrú a zlú. A práve ide o to, ktorá tá stránka prevládne.“

Príbeh pamätníka

Branislav Tvarožek sa narodil v malej maďarskej dedine Lok, kde viedol jeho otec, absolvent Vyššej hospodárskej školy v Chrudimi, hospodárstvo. Otec v dedine postavil jednotriedku a v tomto prostredí navštevoval Branislav prvý rok školy, ďalšie tri roky v Brezovej pod Bradlom, kde žil so starými rodičmi a piatu triedu v nemeckej ľudovej škole v Petržalke. Nastúpil na gymnázium v Leviciach, z ktorého po Viedenskej arbitráži v roku 1938 prestúpil do Bratislavy. Ako mladý študent bol prichytený nemeckou hliadkou pri zatieraní nemeckých hesiel a hákových krížov, čoho následkom bolo vylúčenie zo školy. Zamestnal sa ako učeň v továrni Tungsram. Po vypuknutí Slovenského národného povstania žila rodina v Novom Meste nad Váhom. Otec Branislava Tvarožka bol zapojený medzi ilegálnymi spolupracovníkmi, vedúcimi a riaditeľmi miestnych podnikov a podieľal sa na zásobovaní povstalcov. V tomto smere pomáhal i mladý Branislav, s pomocou strýka Tomáša sa stal spolu s bratrancom Živodarom členom Vysokoškolského strážneho oddielu, čo bola štábna jednotka vycvičených a vyzbrojených študentov chrániaca generálov Goliana a Viesta v najťažších chvíľach. Po vojne Branislav Tvarožek zmaturoval a nastúpil na Vysokú školu technickú. Stihol absolvovať necelých päť mesiacov, kým nebol zaistený za pomoc, poskytnutie nocľahu svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý v roku 1948 ilegálne opustil Československo a z americkej okupačnej zóny Nemecka sa vrátil ako agent. V politickom procese „Živodar Tvarožek a spol.“ bol Branislav odsúdený na päť rokov, ktoré strávil v Jáchymove a v Karvinej. Tažko pracoval v kameňolome, v bani, neskôr v zámočníckej dielni a elektrodielni. V komunistických žalároch utrpel niekoľko vážnych nehôd, ktoré zanechali trvalé následky na jeho zdraví. Po prepustení nebolo pre Branislava Tvarožka jednoduché nájsť si prácu, rodina patrila k politicky perzekvovaným. Živil sa prácou elektrikára na stavbách, pokračovať v štúdiu na Elektrotechnickej fakulte a ukončiť ho mu nikdy nebolo umožnené.

Činnosť študentov počas Druhej svetovej vojny

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Po skončení kvarty som chcel ísť na priemyselnú školu elektrotechnickú, ale pre veľký počet žiadateľov ma neprijali. Po učňovskom roku, ktorý som s strávil v továrni Tungsram, som bol ďalší rok prijatý do školy. V tomto čase som býval v internáte na Legionárskej ulici, kde sme boli viacerí takí priatelia a dali sme sa dohromady. Jaro Zamboj, Vlado Zdút, no a môj spolužiak potom z priemyslovky Zdeno Pálka. Títo dvaja mali rodičov legionárov. No a Zdeno Pálka bol pôvodom z Moravy. Nebolo nám jedno, že tak ako neskôr boli popísané všelijakými socialistickými heslami ploty a tabule, tak vtedy boli popísané všelijakými nemúdrymi nemeckými heslami a hákovými krížmi. To nás priviedlo k tomu, že sme sa rozhodli, a viackrát sme po meste v noci tieto heslá a hákové kríže zatierali olejovou farbou. V roku tisícdeväťsto štyridsaťdva na dvadsiateho ôsmeho októbra sme to tiež išli takto robiť. No, ale pri Dunaji nás načapala nemecká hliadka, a tak sme potom skončili na mestskej polícii. Tam jeden z tých Nemcov sa pýta Jara Zamboja, ty čo si? A Jaro Zamboj hovorí, ja som Slavian. Ten mu dal facku. Vtom ale priskočil policajt a hovorí, tak toto nebudete robiť a akosi ich odstránil. Nás potom zavreli na krajskom súde na mesiac, asi mesiac. Nemali sme súd, ale po prepustení sme dostali každý list, v ktorom nám oznamujú, že sme prepustení zo všetkých škôl. Nesmieme navštevovať žiadnu školu, ktorej úroveň presahuje úroveň školy národnej. No, keďže sme už boli ďalej, tak nám nezostávalo nič iné, len zostať doma a niekde sa zamestnať. Ja som znovu pracoval, nie v továrni Tungsram. No bol som aj nejaký čas v elektrárni v Krompachoch, kde som sa zoznámil s tými vecami, ktoré tam bežali. Vtedy to bola najnovšia elektráreň, veľmi dobre zariadená.“

Po vypuknutí Povstania

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Po vypuknutí Povstania, vtedy sme bývali v Novom Meste nad Váhom, otec tam mal už dávno svoju skupinu ilegálnych pracovníkov. Boli to väčšinou vedúci a riaditelia miestnych veľkých podnikov a tovární. No, prišiel k nemu z Modry pán učiteľ Jano Tichý, ktorý išiel do Povstania. To bolo hneď prvé dni. Ja som sa k nemu pridal, a tak sme sa dosť komplikovanou cestou dostali až do Banskej Bystrice, kde nás ako prvé privítal letecký útok. V Banskej Bystrici bol otcov brat strýko Tomáš členom vtedajšej Slovenskej národnej rady. Bol tam aj druhý strýko, strýko Juro, architekt. Bol tam môj brat, moja švagriná. A títo boli teda v takej tej politickej časti Povstania. Náš strýko Tomáš nám umožnil dostať sa aj s bratrancom do Vysokoškolského strážneho oddielu, kde sme dostali výcvik. Tu by som chcel povedať, že málokto si vie predstaviť, keď bolo už Povstanie potlačené, tie pomery, ktoré vládli niekoľko dní na Donovaloch. Nech si niekto predstaví, že tam prišlo možno dvadsaťtisíc alebo viac ľudí, vojakov, civilov. A to sa tam premieľalo. My sme z Donovál odchádzali smerom na Kozie Chrbty, ale dve lietadlá, ktoré boli pripravené pre generála Goliana a generála Viesta, tie sme zničili, lebo odmietli odletieť zo slovenského územia. Tak sme potom s nimi išli, sprevádzali sme ich, hovorím cestou na Kozie Chrbty a odtiaľ cez hory až nad Sopotnickú dolinu. No, po ceste, hovorím, tam boli nesmierne zmätky. A po ceste sa k nám pridávali všelijakí neznámi ľudia, ktorí prišli, odišli a zrejme dávali Nemcom signály. Takže každý deň sme mali s nimi dosť značné potýčky. Hovorím, až sme dospeli nad tú Sopotnickú dolinu, kde ja som bol ako guľometčík na takom vysunutom mieste, aby som ovládal terén. Lenže po čase naraz som zbadal, že som sám. Tie rozkazy nemohli byť nejaké hlasné vtedy. Lebo zhodou okolností potom som zistil, že sme boli asi dvesto metrov od horárne, v ktorej mali Nemci sídlo, a bolo tam asi do dvesto nemeckých vojakov. Hovorím, zostal som tam sám, no tak čo teraz. Znehodnotil som guľomet a snažil som sa odtiaľ nejako dostať. Po ceste som narazil na jedného takisto vojaka, tak sme išli spolu. No lenže Nemci tento priestor prečesávali, tak nás objavili, a zajali nás. Obrali nás o peniaze, o hodinky, a čo malo cenu. No a ten, čo ja viem, či to bol slobodník alebo nejaký teda dvaja vojaci, vždycky jeden musí byť veliteľ, no tak ten veliteľ hovorí tomu druhému, hovorí, že tohoto odstráň, odbachni. A ja mu hovorím warum ... No pretože má ruské gombíky. To bol chlapec z tej légie z Ruska, Slobodovej armády. No, a ja mu hovorím, jemu zhorela včera blúza a čo našiel, to si obliekol. Ale wenn das nicht wahr ist du gehts auch mit ihm. A keď to neni pravda, pôjdeš s ním. No, zrejme nám bolo súdené, aby sme prežili. Tak sme tu.“

Návrat z vojenskej nemocnice, pomoc Snežinského skupine

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Ale nakoľko sme nebývali ďaleko od stanice, tak sme sa vydali domov. Prišli sme k bráne, zvoním, počúvam aj opatrne niekto tam prišiel až ku dverám, ale neotvoril nám. A ja hovorím, reku, Ondro, zostaň tu. Ja to obídem. To bol veľký oplotený hospodársky objekt, otec tam mal výkup obilia, kde sa vykúpilo do roka tristo, štyristo vagónov zbožia, čiže to boli veľké priestory. Bola tam firma Astra, vyrábali také klenby na obuv a mastičky nejaké. A bola tam ešte tuková továreň, mala veľký sklad, ja som nevedel čo sa za tie dva mesiace alebo tri mesiace porobilo. Tak musel som preliezť cez tri brány. Preleziem prvú, skočím dole, no reku, už som doma, už som išiel. Preleziem druhú, tretiu, zabúcham na okno, mama skoro zdrevenela, keď ma zbadala. A reku, nič sa nepýtaj reku, utekaj friško otvoriť a doveď toho chlapca. No, ale čo bolo vo veci. Ten sklad tukovej továrne obsadili Nemci. Mali tam intendančný materiál, potraviny a čo ja viem čo všetko možné. No a tam bola, samozrejme, stráž. Takže ja som mal od pána Boha šťastie, že alebo v tej chvíli nebol na strážnici, alebo spal, alebo čo ja viem čo. Ale jednoducho nestál na svojom mieste. Lebo keď som ráno potom prišiel do dvora, ja by som bol okolo neho takto musel obísť, však keď ja by som preskočil prvú bránu, tak chytí automat a je po mne. Hovorím, to som mal od pána Boha šťastie. Takže viete, keď to takto rozprávam, druhému je to dosť ťažko uveriť, že sa to takto stalo. To neni žiadna rozprávka toto, čo hovorím, to je skutočnosť, ktorá sa udiala. Potom keď som bol v Novom Meste, otec tam viedol odboj. Nie tak, ako pán plukovník Štukovský v svojej brožúrke Odboj v trenčianskom okrese, no to bolo napísané v päťdesiatych rokoch, takže tam otec nebol komunista. Však mám na to doklady. Pán plukovník Štukovský tam píše, že všetko robili komunisti, len v jednej vete tam píše, že odboj za občianske, ja neviem združenie lebo čo, viedol Eduard Tvarožek. A potom ešte ďalšie, že doktor Tvarožek previezol za Váh, teda cez most, ktorý strážili Nemci a pod ním bolo výcvikové stredisko Nemcov, šesť a pol metra ekrazitu. No, ten doktor Tvarožek, to som bol ja, lebo on ma potom poznal ako vysokoškoláka. Lebo jedenkrát hovorí otec, s týmto vozom musíš prejsť do Rakoľúb. Lebo otec viedol tam, čo bolo, v Beckovskej Vieske cirkevné hospodárstvo. Beckovská Vieska, Rakoľuby, to bolo jedno hospodárstvo. A hovorím, otec tam bol správcom. Bol to taký voz na gumených kolesách, tam bolo naložených vriec a v tých vreciach bolo akože zbožie, alebo bolo tam aj ekrazit v tom. A hovorí, toto musí prejsť za Váh. To bolo pre Snežinského skupinu, čo bola v Starej Lehote. Reku, dobre. Dal mi samopal, dva granáty, hovorí a uvidíš, čo sa bude dať robiť. Našťastie hovorím, zas dobrá znalosť nemčiny. Halt, no, čo veziete? A reku, zbožie. Ukáž. Otvorím, videl vrecia, gut gehen. Tak sme tak šťastlivo prešli bez problémov, no.“

Kameňolom, práca na šachte, zámočnícka dielňa. elektrodielňa...

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Odtiaľ nás potom dali asi na mesiac, čo ja viem na päť týždňov, šesť týždňov na šachtu Eliáš. Akože na zacvičenie. No ale čo, bolo nás tam pomerne málo. A odtiaľ nás potom odviezli naspäť na šachtu Rovnosť. Šachta Eliáš bola celkom v doline a šachta Rovnosť bola na kopci tej doliny. ... Autá, ktorými nás doviezli z Eliáša, do tých nasadali nemeckí zajatci, ktorí boli prepustení a išli už do Nemecka. Do tých istých. No a my sme sa do tých barákov, ktoré oni opúsťali, nasťahovali a prežívali sme tam. Na druhý deň, dali nám všetko, čo máme mať. A na druhý deň už sme išli fárať. Tak ja som bol pridelený na ôsme poschodie, sfáral som. Tam nás pridelili k jednotlivým lamačom. Tak dobre, nakladali sme vozíky s tou hlušinou, ktorú odstrelili. A keď to bolo už vyčistené, tak ich chcel ísť ten lamač vŕtať. No ale nedal dosť ďaleko hadice, a ako odstrelil, tak kameň mu presekol hadicu. Hovorí, hoši, kterej mi to uděláte? A, reku, ja vám to udělám. Tak som to robil, spojoval tú hadicu a v tom prišiel důlný, to ako dozorca nad celým tým obzorom jedným. A kuká na mňa a hovorí, hochu, od zítra půjdeš do zámečnícké dílně. Videl teda, ja som mal, mám takú remeselnú zručnosť No tak v tej zámočníckej dielni som prežil osem mesiacov. A bolo to lepšie ako dennodenne naložiť štyri, päť vozíkov. A potom, so mnou prišiel aj z Leopoldova nejaký lekár Franta Kubica. On bol Moravák niekde z južnej Moravy. Neviem už teraz presne, z ktorého mesta, ale veľmi sme sa spriatelili, on bol odo mňa starší, ale hovorím, spriatelili sme sa a on robil na tábore lekára. Aj na šachte. Vždycky, keď bola ranná, obedňajšia teda odpoludňajšia a nočná zmena vždycky keď bola výmena týchto, bol tam na ošetrovni keď mal niekto nejaký úraz, lebo čo, tak mu to ošetroval a tak. A hovorím, reku, Frantíku, prosím ťa, nebol by si taký dobrý, nakoľko tam bol, tak on sa poznal už s celým vedením tej šachty. Reku, do elektrodielne by sa nedalo? No, tak za nejaký deň som potom nastúpil do elektrodielne No, a tam som to prežil. Prežil s Božou pomocou.“

Úraz v päťdesiatom druhom na Vianoce

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No, keď som ja sľúbil Gažovi Froncovi, že vezmem zaňho tú službu, nepredpokladal som, že to môže byť pre mňa osudová služba. No, už som spomínal, že mi zo strojovne zavolal strojník a hovorí, príď, u toho a toho kompresora nejde čerpadlo. Dobre, zobral som náradie, len niekto si požičal moju skúšačku z kabely, tak som musel improvizovať a keď sa človek ponáhľa, spraví hlúposť. A ako som ju spravil, urobil skúšačku zo žiarovky tak som to neodizoloval od toho vodiča. Trčal mi kúsok z toho. A ako som to skúšal, tak som brnkol o vedľajšiu fázu. V tom nastal obrovský skrat. Nehovorím to len tak, lebo ten skrat vyhodil tri transformátory, ktoré bežali paralelne pod tisícdvesto kilovoltampér. A asi šesťdesiat, osemdesiat centimetrov dlhú tyč šestnásť milimetrov priemeru roztavilo a vyfúklo na celý predný panel. Od pána Boha som mal šťastie, že tam vzniklo také magnetické pole, že to vyfúklo nie na mňa, ale odo mňa. Keby to bolo na mňa, tak som hotový. Bola to obrovská žiara, ja som v tom momente nič nevidel. V tom prišli strojníci a co se ti stalo? Reku, chlapci, nevidím. Nevidím. Tak sme vyšli von a stáli sme pred dverami do tej strojovne už vonku. A počujem, naštartovali generátor, lebo policajti mali samostatný generátor pre napájanie oplotenia. Lebo tam boli žiarovky, aby teda videli aj v noci, či niekto neuteká a naštartovali generátor. Podľa zvuku, no reku, už zapli osvetlenie. Ja pozerám smerom na plot, nič. Tma. Až po piatich, ôsmych, možno aj desiatich minútach som videl také malilinké červené bodečky, no, už je lepšie. Tak po nejakom čase sa mi vrátil zrak, zatelefonoval som hore do tábora, nech ma príde vymeniť, lebo o chvíľu reku, prestanem vidieť, to sa vám potom vráti. No, aj sa tak stalo a tri dni som maródoval. Tým, že som nevidel dobre. Vypadlo všetko, celá šachta, všetko zostalo jednoducho stáť. Kompresory a všetko. Potom, prv než som odišiel do tábora, tak som ešte pozapínal transformátory, aby to bežalo. Toto bolo, hovorím, v päťdesiatom druhom.“

Udaný za plánovaný pokus o útek - korekcia

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Mal som jednu nepríjemnú vec. Na Rovnosti nás bolo dvadsaťštyri. A z toho dvaja boli takí, čo nám robili pomocné práce murárske. A tu, jeden z tých dvoch bol aj nejaký zubár z Malaciek. Ten tam bol za nejaké hospodárskej veci, niečo so zlatom, alebo čo mal. Viete, nejaké machinácie. Asi aj viackrát, keď sme tak sedeli, on mal takú dobrú výrečnosť, sedeli sme, hovorí, mali by sme utiecť, že cez Geister, tam by sa dalo. Reku, už neviem ani, ako sa menoval krstným menom. Daj mi svätý pokoj, reku, to je sprostosť ako Brno. Odtiaľto ešte nikto neutiekol, a keď utiekol, tak ho do týždňa chytili. To skutočne, jedine dva prípady boli, čo ja viem, čo sa podarilo utiecť. Ja som nevedel, že on má podmienečné prepustenie, potreboval sa zavďačiť veliteľovi. Tak, prosím vás pekne, on mu nahovoril, že ja som chcel utiecť A on už bol prepustený, už nebol na tábore. A naraz idem tak v sobotu z rannej zmeny, a keď som už prišiel do tábora, tam nás kontrolovali. Naraz len z rozhlasu, potrestaný Tvarožek dostavte se k veliteli tábora. K veliteľovi, dobre, tak hneď som tam išiel, ani som si obed nevybral, prídem tam, zahlásim sa, reku, potrestaný Tvarožek prišiel na váš rozkaz, pán veliteľ. Tak jak to bylo s tím útěkem? Ja som sa mu potom nahol nad stôl, sedel tam, reku, čo to hovoríte? No, jak to bylo s tím útěkem? Reku, ja neviem o ničom. No a takto za chrbtom mal povešané rôzne kľúče a už takto siahol, na takej veľkej kotuľke mal kľúče od korekcie. Nebudeme o tom mluvit, pojďte. Dobre, tak ma pichol do korekcie, bez obeda, bez všetkého. Snáď si myslí, že som vinný, no tak dobre teda. Prebehlo celé odpoludnie a večer niekedy, počítam, že to bolo tak okolo ôsmej hodiny, už bol pokoj na tábore, malo sa ísť spať. Už len nočná zmena po desiatej prišla. Naraz niekto otvára korekciu. Reku, to som zvedavý, čo to bude. A v tom prišiel jeden dozorca, to bol chlapec tuto odniekiaľ od Senca. A hovorí, Tvarožek, jedli ste? Reku nie ešte mám šálku na stole, na izbe. No tak počkajte, doniesol mi plnú šálku večere, ani som to nezjedol a hovorí, ale nikomu nepovedzte. Samozrejmá vec. Dobre, tak najedol som sa, ráno bolo, čo ja viem sedem hodín, raz kľúče a veliteľ bězte do práce. Reku, to je zaujímavé. Prišiel som teda, najedol som sa, išiel som potom do práce, prídem do práce a tam ma privítali s veľkým humorom. No čo, pustil ťa? No, reku, pustil, vidíte že som tu. Lebo ten spravil veľký humbuk u Rusa, čo bol akože nad celou šachtou. Tam boli na každej šachte, bol ešte jeden Rus, ktorý bol supervízor. A hovorí, musel som ťa nejako zachrániť. A tak išiel za Rusom a povedal, že mal programované veľké opravy, a že mňa tam za zavrel. A nepustil ma do roboty. No ale potom po chvíli nás predvolali pred toho Rusa, mňa aj veliteľa tábora. Ten Rus tam teda mal svoje slovo. A potom nakoniec hovorí, ak to ešte raz spravíš, vytiahol takto pištoľ a poklepal mu s ňou po hlave. Takže také tu boli aj pomery, viete. No ale hovorím, tak šťastlivo som to prežil všetko.“

Generáli Golian, Viest, plukovník Pekník

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„...no však čo obyčajný vojak a dôstojník to viete, to je dosť veľká vzdialenosť. Ja môžem len to povedať, pán generál Golian, to bol taký, nechoval sa voči nám ani ako vojak. On bol ľudsky veľmi milý človek, no. Generál Viest, to bol vojak. Ten bol taký vojenský. Lenže hovorím, to, že neodleteli tými lietadlami, podívajte sa, generál Golian mal vtedy malé dieťa, ja neviem, niekoľkomesačné. Generál Viest bol chorý, s nohou mal nejaký veliký problém. Tiež mohol zo zdravotných dôvodov ujsť. Ale nie, lebo cítil istú zodpovednosť za to, že to vypuklo, že to stvorili. Tak viete, povedal by som, po tej morálnej stránke to treba vysoko oceniť. Moderátor: Takže ste ich oboch poznali a boli ste aj tak bližšie s nimi? B.T.: Len tak, že sme tam boli niekoľko dní spolu a niekoľko dní sme spolu pochodovali. Ináč hovorím, ako vojak a generál. Moderátor: A čo podľa vás spôsobilo, že ich potom vlastne prezradili, zajali? B.T.: Totižto takto, ako som vám hovoril, ja som bol vysunutý nad tou Sopotnickou dolinou, lebo za mnou bola naša čata. A bola druhá a tretia čata. No, ale oni potom dostali rozkaz ku odchodu. Po mňa ten rozkaz neprišiel, ja som tam zostal sám trčať. Lenže potom sa generál Viest, Golian, plukovník Pekník a ešte nejaký dôstojníci oddelili od tejto jednotky. A v Bukovci mali prespať v horárni. Aj tam prespali, ale ráno prišli Nemci, niekto to prezradil. No, zrejme tak, že tých z našej jednotky zajali, ale s tými som ja neprišiel do styku, lebo tých zajala nejaká iná skupina Nemcov. A tam ich vyslýchali, kde sú generáli. povedali, čo ja viem, že sa oddelili a tak. Ja o tomto vám nemôžem nič povedať, to sú len také moje úvahy. Tam potom Nemci sa vraj veľmi zle chovali, plukovník Pekník niečo povedal tomu Nemcovi a ten ho na mieste zastrelil. S jeho synom s Karlom sme chodili spolu do gymnázia. To mi Karol hovoril. Moderátor: Lebo potom sa o tých generáloch dosť nesmelo ani moc hovoriť. B.T.: Lebo Povstanie nebolo pre komunistov celkom vhodná téma.“

Spracovala Mgr. Alexandra Grúňová (2020)
Rozhovor s Branislavom Tvarožkom, dňa 28.10.2016 v Bratislave moderoval Stanislav Labjak,
kameraman Štefan Badura

Vytlačiť